nediktom; a preto jeho potomci do dnešného dňa píšu sa »Dým Beňo" (Beňéch, Beňoviech), alebo prosto „Beňo", Benéch". Od kedy sa rodina tá píše „Dím" alebo správnejšie „Dým": z listin sa vypátrať nemože; zdá sa mi, že už Albert Rozwadzský měno „Dým" nosil, a měno Rozwadzský po rodisku svojom bol přijal, jako sa to vtedy napospol' stávalo. Dýmovská rodina je už len málo osobami ta zas tupená a cel'kom schudobnelá.

E. 1589 zakupili sa tu bratia Georg a Mikuláš Zameč (povodně Szamecz pisani). V listinách sa spomína, že Zamcovci kupili podiel' Podhradia od zemana „Pottwor" menovaného; avšak Jan Podhradský (Kozittb, Podhradgyayi) v sozname listin r. 1648 spísanom o tejto kupe hovoří: „Ista Emptio fait fraudalenta, nec unquam Potwor possedit Bona in Podhradgy." Jakým sposobom sa mohlo stať, že Zamcovci, vzdor protestaciam ostatných zemanov, predca v držaní údajné kúpenej čiastky, zostali? z listin, dosiať zachovaných, nedá sa poznal Ten tu spomenutý Jan Podhradský, alebo jako sa sám vlastnoručně podpisał „Johannes Podhradgyayi aliter Kozjtth", bol sto-ličným vicenotárom. Aj Zamcovská rodina ešte dosiať tu trvá.

V stoličnom archíve videi som soznam podhradskych zemanov z roku 1593, keď ešte tie rodiny obstojné majetné boly. Zajímavé je porovnanie tehdajších krstných men s terajšími. Tých 14 tehdajších podhradskych zemanov nosili krstné mená: Georg (3), Blaho (potomci toho pisali sa Zamec-Blaho), Adam (2), Václav, Jan, Pavel, Krištof, Ondřej, Matúš, Peter. Teraz je najobťúbenejšie měno „Ištván" a ženské „Katuša", ale. Václavom, Krištofom lebo Matúšom nedalby si terajší zeman podhradský chlapca za žiadnú cenu pokritiť.

Zakial' trvaly zemanské privilegia, i rodiny jich hmotné lepšie. sa malý. Až do r. 1848 neboli tunajší zemani obecnému, so sedliakmi spoločnému, představenstvu podriadeni, ale mali osobitného richtára. úřad a richtárovho pisara-notára. Od r. 1848 musia sa uspokojiť s predstavenstvom "obce, pre všetkých občanov voleným; a terajší zemani sú ťudia skromní, pracovití, nábožní, a na čistotu rodinného života veťmi mnoho držiaci, a nebadať při nich tej sveřeposti, jakou vynikali zvláště po čas dlhotrvanlivých reštauračných kortešaček v ro-koch 1846 a 1847, ktoré zdejšie drobné zemanstvo dorazily.

Zemani si medzi sebou vykajú a si navzájom hovoria „pán brat" ; ale nemajú to rádi, keď jim iní občania neonikajú. Sedliaci jich žartovne premřzajú, že zeman, keď ho bieda tlačí, založí na zimu kepeň, a na léto kožuch. Jakby sa ale daktorý zeman pozabudol, a začalby sa svojim zemanstvom vychval'ovaü, aby to dal sedliakovi pocítiť, že je z jakejsi lepšej hliny sformovaný, než sedliak: móže byť istý, že ho sediiak závratí veršíkom: