Obrázky zo života podhradských zemanov v Bošáckej dolině na Slovensku.

Ozemanoch spískali nezemani hromadu všelijakých žartovných, až i kúsavých anekdot. Raz, vraj, přišla zemanka (ale nie v Podhradí, než v inej obci a stolici) k druhej zemanke, a po pozdrave riekla: „Moja milosť prosí Vášu Milosť, aby ste nám požičali vreco." Tá ale odpovedala: „Ach věru by moja milosť Yašej Milosti vďačne poslúžila, ale nemóže, lebo kišassoňka na ňom ležia na peci."

Najhlučnejšiu dobu zažili podhradskí zemani v rokoch 1846 a 1847, keď zemanstvo celej stolice bolo rozdělené na dva nerovné tábory; jeden chcel mať podžupanom Gustava Ostroluckého, statkára zemansko-podradského, muža skrz naskrz statočného, spravedlivého, dokladné vzdělaného, a k tomu bohatého; druhý ale namáhal sa, aby pomocou drobných zemanov na podžupanskú hodnósť povýšil Ullmanna, bohatého pokrsteného žida. Kortešačky boly na všetky strany zahájené. Každý kandidát mal výřečných a prefikaných kortešov, ktorí drobných zemanov obrábali, jim hory doly slubovali, svojho kandidáta do neba vychvalovali, kandidáta ale protivnej strany čím najviac tupili a do posměchu uvádzali. Že Ostrolucký tu na mieste býval, převážná vät-šina podhradských a okolitých zemanov připojila sa k němu; lebo nielen, že jeho statočnosť znali a vedeli, že je nepodplatný a ku každému spravedlivý: ale aj to jim bolo vhod, že sa kedykol'vek na hostinu k němu shromaždiť možu. Dakedy trvaly hostiny v kaštieli Ostroluckého aj za celý týždeň, zvláště keď sa sem sišli zemani aj z iných dědin stolice trenčianskej. Keď išli podhraďskí zemani v nedelu ráno do kostel'a, ustavili sa ešte před prvým zvoněním v kaštieli na raňajky; po kostele poslali si kancionále po ženách alebo deťoch domov, a zostali všetci v kaštieli na oběd, pripíjajúc a „vivat!" po-krikujúc Ostroluckému; lebo vtedy ešte neboli dressírovani na vykri-kovanie „éljen“ - ov. Večer ale bola hudba a tanec až do noci, a dakedy až do pondělka rána. Sám nebohý Gustav Ostrolucký mi rozprával, že mával nejvatšiu ostudu so zemanmi ktorýchsi hornotrenčianských obcí, pre ktorých, keď sä na vozoch sem dovalili, kuchár s kuchtom, gazdiná so služkami ani nestačili miesiť cesto, rozguťovať a krájať ho na slížky, tieto vo velikých kotloch vyvárať a makom osýpať: lebo ti horniaci o maso a pečenu tak nestáli, jako o makové slíže. A. keď sa po palotě, po chodbách a po dvore pri stoloch usadili a