Belušskému farárovi Váh veľmi podmýval role, a kus po kuse mu jich odnášal. Napísal tedy Visolajcom, aby mu prišli robiť klietky k rolám žeby sa Váh od nich odrazil. Richtár ale nevedel čítať; povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili. Ale v celom výbore nebolo ani jednoho, ktorýby bol vedel farárov list prečítať, a čo jako ho obracali na všetky strany, nemohli obsahu jeho vybadať. Až sa predca pozdejšie eště jeden výborník dostavil, a keóľ videl, jako všetci hlavon krútia nad listom, bez toho aby uhádli, čo v ňom stojí, riekol: „Dajte sem ten list; ja ho najskôr prečítam, lebo chodím dva razy do krčmy a raz do kosteľa." Vzal list, a keď sa doňho do sýta nahľadel, riekol: „Podívajte sa: toto" (ukázav prstom na o) „je kamenie; toto zase" (ukázav na i) „sú koly; a toto" (ukázav na s) „je prútie; a toto biele" (ukázav na biele miesta papieru) „je smetana." I usniosli sa na tom, že najprv jiasbierajú a dovezú farárovi smetany, a potom sa zpýtajú: čo sa to s tým kamením a prútím a s tými koľký stať má. Vzali tedy sud s jedným dnom na káru, a chodili od domu k domu, vyberajúc od gazdín doňho smetanu; a keď prišli k poslednému doma, odviezli smetanu zrovna na belušskú faru. Farár sa jich pýtal: „čo to veziete?" „Smetanu" — riekol richtár, „ktorú ste si kázali poslať — jako nám to z vášho listu tento, čo to dvarazy chodí do krčmy a raz do kosteľa, vyčítal." „A či je to samá smetana?" pýtal sa ďalej farár. „Veru samá smetana," odvetil richtár. „A pokiaľ jej je v sude?" tázal sa zase farár. Na to skočil richtár, aj v krpcoch do sada, a zase zo suda vyskočil na rovné nohy pred farára a riekol hrdo: „Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smetana," a ukázal prstom na svoje zasmetanené nohy.

Pod Lopeníkom v Bošáckej doline, ale už v Morave, leží dosť veľká dedina Brezová. Jedna brezovská kopaničiarka, od dlhšieho času nezdravá, porodila veľmi malé a slabé dieťa, opravdové nedo-chôdča; a že ho nemohla sama kojiť, len kasičkami ho kŕmila, tak že to dieťa len veľmi málo podrastalo. O rok, keď už z nemoci svojej vyzdravela, porodila druhé, pekné, silné, hodné dieťa, z čoho i mať i otec mali velikú radosť. Otec hneď poslal starých kmotrov prosiť, aby mu novorodzeniatko na krst zaniesli. Na tretí deň prišli kmotrovia, a najprv si náležité upili a koláčov zajedli, až potom z kolísky, na ktorej obydve deti uložené boly, to menšie vzali a uháňali s ním na brezovskú faru. Až keď boli kmotrovia s dieťaťom preč, pozrel otec na kolísku, a videl, že kmotrovia omýľom to menšie, lonejšie dieťa s sebou vzali, a to vätšie, silnejšie, ktoré sa pred troma dni narodilo, tu odbehli. I rozbehol sa skokom za nimi, a zakiaľ jich nedohonil, kričal, co mu pľúca stačily: „Kmocháčku! vráťte sa; vzali see lonščáka!"