posiata. A keď soľ zabránili, vrátili sa v pokoji domov. Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ schádza. Roľa už z ďaleká sa zelenala od žihlavy. I tešila jich to, že sa soľ už zelená, a jeden úradný vytrhol kúštik žihlavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude? Jak žihlavu priložil na ústa, veľmi ho poprlila, a on natešený zvolal: „Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štiplavá a mocná, bárs je ešte len mladá." Uspokojeni odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú. žihlavu na roli zbadaly, nechodily popod ploty a do sečí pre husy a prasce žihlavu sbierať, ale si vychádzaly tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažíňaly kosákmi. Stalo sa, že v čas žatvy richtár spozoroval, že sa na roli soľou posiatej veľké plešiny ukazujú. I svolal zase úrad a riekol: „Na tú soľ nám chodí jakýsi žier, lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačku striehnuť,, aby sme toho žiera popadnúť mohli; a začneme už tejto noci našu postriežku." Sotva večer mesiac vyšiel, vybrali sa chlapi s richtárom na postriežku. Jako tak okolo role obchádzali a jeden smelší vyžaté plešiny prezeral, zablyskol sa mu na zemi odběhnutý kosák. „Sem sa,, chlapi!" — zvolal ten smelý Selčan, — „tu je žier! Zabime ho!" I dohrnúli se chlapi s cepámi, a začali do kosáka s celou silou mlátiť; až ho ktorýsi po rúčke tak zarazil, že kosák vysoko nadskočil od zeme, a pádom dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od strachu skríkol: „Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahčie!" a dal sa na útek. Na úteku mu kosák odpadol, a keď celý upachtený domov dobehol, od velikého ľaku rozum potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali, a viac na roľu striehnuť chodiť sa neodvážili, aby jich žier nezmárnil: malý ženy vyhrané, lebo všetku, žihlavu po nošách poodvláčaly, a nemusely pre ňu až do Inoveckých sečí chodiť.

Maríkovanov premŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca, a keď sa dozvedeli, že to bol žrebec vojanský, tedy císařský:: báli sa velikej pokutj. Tu bola tedy rada drahá: čo urobiť, aby spôsobenú škodu napravili a sa od prísnej pokuty osvobodili. I uradili sa, že vezmú guľovatú dyňu a vysedia z nej žrebca. Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch, a počali na nej rad radom, po numere sedieť, jako kvočka na vajciach. Tak prišiel aj rad na jednoho starého muža, ktorý, keď už hodnú chvíľu na dyni sedel, počala ho omínať; i hniezdil a poťažkával sa na tej dyni, ale tak nemotorno, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým rýchlejšie, dolu vrchom, k velikému strachu tam prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. V tom vletela dyňa do borkového kríčka a roztřepala sa na kusy, z kríčka ale vyskočil zajac, a utekal, len sa tak za nim prášilo, do húšťavy. Maríkovania ale skrikli: „Hľa! už je žrebec vysedený, a je fako,. veru fako!"