Takto jeden s jednoho, druhý s drahého konca dediny si vy-spevujúc, stretli sa oba u krčmy Srúľovej. „"Vitaj, kamarád!" zvolal kolomazník na handrláka. „„Bodaj zdrav bol!"" odpovedal handrlák. Jako sa ti továr míňa?" „„Len tak"" — riekol handrlák — "„a tebe?1"1 „Tak po trose," odpovedal kolomazník. „„Keď sme sa tu stretli,"" riekol handrlák — „„poďme si trochu na vítaná upiť.11" Kolomazník priviazal pred krčmou na zábradlie kobyľu, a handrlák svoju káru, a vkročili k židovi. Tam si veselo popíjali, a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým, čo sa ti dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne jim svitlo, že je už čas, aby trovu zaplatili a každý šiel po svojom obchode. Jak veliké bolo jich prekvapenie, keď videli žriebä stáť na boku káry handrlákovej! Kolomazník natešený, že bude mať už dva kone, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Handrlák ale riekol: „Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej materi, mojej káre: žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, a nie tvoje!" Z řeči do řeči — došli konečne až do zvady. Ľudí sa sběhlo mnoho, a jako to už býva, jedni jednomu, druhí druhému dávali za pravdu. Keď sa tak ani sami medzi sebou, ani hlasmi a poznámkami ľudu nemohli narovnať: vybrali sa k richtárovi, aby jich rozsúdil. Keď aj pred richtárom a obecným úradom i kolomazník i handrlák na svojom stáli, a ani jeden popustiť nechcel, riekol richtár: „Hajtman! dovedz sem to žriebä: nech ono samo nkáže, či je kolomazníkova kobyla, alebo handrlákova kára jeho mater; keď ho pustíme, ono naisto zabehne k svojej materi." Žriebä pred • richtára doviedli a potom ho pustili; a ono sa sem tam motalo, až naposledy zabrčkovalo do handrlákovej káry a tam si zastalo. Na to riekol richtár s úradom: „Darmo je: žriebä si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi." Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomazník riekol: „Ej, veru je to krivý súd; lebo kto to kedy slýchal, aby sa kára ožrebila?" A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešnieho dňa meno Krivo sú d.

V kotline ped Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Sel e c, kde na Hradisku v predhistorickej dobe bola osada, a na viac miestach vidno hromady nakopeného kamenia, jako nepopierateľné znaky bývalých medenných baní. Ešte asi pred 40 rokami vyrábala šelecká papieren výborný, jako remeň pevný papier, čo jako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď, vraj, selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, sišli sa do rady, a uradili sa, že si na obecnú roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsévačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk, a aby pri rozsievaní roľu prílišne nedo-šlápal, postavili ho na bránu, a túto štyria chlapi vzali na plecia a tak s rozsevačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou