vstávajú z toho i seriózne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a chladnokrevnější sa takému prekáraniu smejú, a ač jich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa tvária, jakoby jich tie žarty tesily. Nech len dakto v Skalici zavolá: „Skaličané! búda horí!" alebo nech sa zpýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem třísku?" alebo, že kopali studňu, a keď bola vykopaná, nevedeli, čo robiť s vykopanou hlinou a kamením, či je to pravda, že sa potom uradili: aby pre tú z vykopanej studne nahromadenú hlinu vykopali jamu, a ju do nej pohádzali? uvidí a zkusí, jako ho ten najkrotší Skaličan poctí tytulom „mrvoň", čo je tam najšpatnejšia a najhroznejšia nadávka.

V južnom Trenčiansku je veľmi sporiadaná a národne prebudená obec Srn i e. Srňarov premŕzajú: že sa raz v zime sobrali s klaniciami vlka honiť; a keď ho v poli obkolesili, dodávali si na vzájero smelosti, pokrikujúc jeden na druhého do diaľky: „Chlapi! Klanicu ho! len ho klanicu." A keď domnelého vlka klaniciami nielen zabili, ale temer na pazder roztřepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Smiem: „Klanicu ho!", lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.

V bánovskom okrese v Trenčiansku je starobylá zemanská dedina Dežerice. Dávno kedysi zapadol istému zemanovi kôň do bariny, že ho z nej ani vídať nebolo. Dali sa tedy do hľadania koňa pomocou žrdi a hákov, až po dlhom namáhaní podarilo sa jim koňovu hlavu z bahna na svetlo vytiahnuť. „Nuž, hlava jako hlava" — riekol jeden — „ale deže ric?" (kde je r.ť). A tak povstalo meno dediny Dežeríc.

Niže Trenčína na Považí je dedinka Krivosúd řečená. Stalo sa, vraj, za Kakaj kráľa, že jedným koncom vtiahol do dediny kolomazník, vezúci sud kolomaze na káre žrebnou kobyľou tähanej, a veselo, aby si kupcov privábil, vyspevoval zvučným bassom, kolo-mazníkom obvyklé: „Kuli—máááz!" Druhým ale koncom vtiahol handrlák, ťahajúci káru s handrámi, ovešanú pestrými šnôrkami, cvernámi, prstienkami a iným drobným handrláckým tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na koštennej píšťalke, s kabátovej dierky na motúzku visiacej, a keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť, a už pred každými |dvermi usmiale ženičky a dievčatka naňho s handrámi čakaly — zvláštnou handrláckou melódiou vyspevoval: