Nevolaj z hrobu mrtvého.

Jenna (jedna)') pani už vdova mala dve céry. Tá jenna tak bola pekná, že jej široko-ďaleko páru nebolo.2) Tá mala milého, ale jej ho na vojnu žali. Keď sa dúho nenavracal, ustavične za ním plakala a smutná bola. Raz cez pravé polenne keď išla na vodu, našla na srube starého človeka. Ten sa jej spýtal: „Moja céra, čo tak plačeš, čo tak nariekaš ?" Ona mu povedala príčinu svojého žálu. Starý človek ju tešil, že azdaj (snad) jeji milý ešče žije a k néj, sa navrací. „Jak sa nebojíš a sceš istú pravdu zveděť, či tvoj milý ešče žija, idz (jdi) na cinter (hřbitov) a tam v jen-nom šípe najdeš tri človačie hlavy. Jennu tú hlavu vezmi a doma ju v kotle var. Lebo tak svojho milého k sebe přivoláš. — Keby ťa ale tá hlava, jak ju na tom cinteri do ruky vezneš, nad ten šíp naddvihla, polož ju, polož ju, lebo je tvoj milý už zabitý. Ke bys ju nepoložila, zle bys obešla". Ona tom star-čekovi poďakovala a výskoky na cinter bežala. — Ale jak z toho šípa tújennu hlavu do rúk žala, hneď ju nad ten šíp naddvihla. Ona sa lakla, ale precca tomu starčekovi nedôverovala, lež hlavu žala a domov s nú bežala. Doma ju porád (hned) do kotla postavila, vody na ňu nalála a len klálla drevo a varila. Lež jako sa tá hlava varit začala, vyskočila nad tú vodu a prehovorila: „Joj, moja milá, čo robíš, už je zle." Potom vyskočila po druhej a zas hovorila: „Joj, moja milá, už je zle."vAj po treciej vyskočila a povedala: „čo sis' navarila, to je tvoja vec." A v tom už pribehél pekný voják na bielučkém koni a prehovoril k néj : „Ber sa, moja milá,

do téj krajiny, z kerejs' ma pohnula. Ona v ňom poznala svójho milého, lež ten ju k sebe po druhej aj po treciej volal. Tak ona si chytro ['rychle) šúchy (šaty) sebrala a do batôžka (uzlíka) svázala. On podal jéj ruku a k sebe na koňa ju vyhodzil. Keď pod nebom jako veter leceli, vrany za nima kvákaly, a milá sa pýtala: „Môj milý, čo to za nami lecí, jaká zgerba (zvířata)'?" „No, moja milá, to sú naši hosté, ti budú naše telo večerať aj frištukovat (snídati)." Konečne prišli na veliký cinter, z koňa sa spravila mhla, oni stáli nad hrobom a v tom hrobe sviečka horela. On jéj hovoril: „Líhaj, má milá, tam do tej po-scele, z keréjs' ma pohnula. „Lež ona už vidzela, že je zle, len mu hovorila: „Líhaj môj milý, lííiaj ty po předku, keď já neviem, kam mám lahnňt." Tak šiel on po předku si lahnút. A keď lahél, ona švacla ten uzlík naňho a utekala, utekala zráime (zradne — velmi rychle). Potom uvidzela v jennom stavaní svetlo, tak do ňútra vbehla. Lež tam len mrtvého na desce vystretého našla. Chytro škŕkla na pec. No v téj chvíli bol už aj milý za ňň, klepal na okno a volal na toho mrtvého: „Mrtvý, vyžeň toho živého ven." A mrtvý pohnul sa. Milý pod okuom po druhej volal na mrtvého: „Mrtvý, vyžeň toho živého ven." A mrtvý už si sedal a ruky po milej naťahoval. Lež v tom čase kohút zaspieval a milý pod oknom sa rozlál (rozplynul se). Ona s peci ráno sešla a domom 2 roky išla Keď domom prišla, zas pristúpil k néj ten starec a dohováral jéj (domlouval jí), prečo ho neposlúchla, že si_ mohla svoj krásny život zachránit. „Ščil (včil = teď) je už neskoro (pozdě), viem, že mosím umret," ona mu odpovedala. A skoro (brzo) potom ozaj (skutečně) umrela.