práve nebrali z hory, kde ho je plno, a nenosili na mrtvolu? Len že čelusť bola nájdená na samom dne ; a keď by celá hrobeľ bola takto nanosená: to nebol by mohol vykonať jedon človek, ani málo ľudí, a tak bolo by i veľa svedkov, a i široký chýr, že by pamiatka sotva bola dosiaľ vymizla z pamäti a z úst ľudu*) Poneváč však povesti (aspoň dosiaľ) žiadnej nemáme, ostáva domněnka, že vražda stala se potajomne, a mrtvolu páchateľ skryl do hotovej dávnejšej hroble.

Teraz podám ešte to málo, čo som sa predsa dozvedel. V knihe >Magyarorszák pgyházi és politikai összeköltetesei a római Szent-székkel« (Vilhelm Fraknói ==. Cirkevné a politické poťahy Uhorska k rímskej Svätej stolici) str. 87. pripomína sa, že Mikuláš, prepošt sedmohradský, sestřenec kráľa Ladislava IV., za arcibiskupa ostrihomského vymenovaný, ale kroz biskupa a pápežského legátusa Filipa, zosadený, upadol do smrteľnej nemoce. »Keď cítil blížiť sa posledniu svoju hodinku, dal prosiť legátusa, aby jeho mŕtve telo do posvätenej zeme smelo byť pochované, čo legátus aj dovolil. Medzi tým rozniesol sa krivý chýr, ako by legatus bol nariadil, že všetci tí získajú odpustky, ktorí na jeho rakev kameň hodia. Následkom toho rútil sa ľud do hrobitova, a toľko kamenía nahádzali na rakev, že veľká hromada povstala.« (P. Podhragyay in litt.) — »V Poznansku bolo zvykom samovrahov nepochovávať, lebo by ich vraj zem nebola v sebe trpela, preto ich zahádzali kamením.« (Dr. A. Bielek in litt.) — Snáď ľud nechcel zne-svätiť pochovaním samovraha »matku« zem. Pre takého mohlo byť kamenie dobré. To k ukameňovaniu; ale k zámkam nedozvedel som sa ani toľko. Jedine z Legend vieme o sv. Raymundovi Nonnatovi, že mu Mahomedáni v Afrike dali na ústa zámku, aby nemohol ohlasovať vieru Kristovu. (31. Augusta.)

A na Kolpachách, slovenskej obci u Štiavnice, rozprávajú si nasledujúcu povesť: Dvaja obyvateli, istý Brňák a iný od Pšenicov, išli s vir-gulou kopať poklad v hone »Slováckom«. Ako tak kopú, prinde k ném kostlivec, smrť. Jednomu položila svoju lebku na hlavu, rieknúc, ja ti vraj dám tuto moju bielu hlavu: ten hneď ošedivel; druhému založila zámku na ústa, ktorú ten za viac rokov nosil. — (Obec Kolpachy má názov po Sasíkoeh, prisťahovavších sa v XIII. stol. na naše strany, ale hon »Slovácko« svědčí, že nikdy nechybovali tam v Kolpachách Slováci).

Kto kusú túto zprávu čítať bude a něco k veci vie, prosím ho, aby to lebo uverejnil, alebo mne sdělil.**)