Slovenské písně z Bošácké doliny.

Zabitá laňka. Variant: Kollár I. st. 347. č. 42.

Chlo to na mňa povedá, Ghto to na mňa svedčí ? 2e som zabil jeleňa, V Chocholanskej seči. Nezabil som jeleňa, Lež som zabil laňku. Ach, mám sa já nasedět Na trenčanském zámku !

Zatopené drahovské dievčence.

Prenešcasné boly hody sokolovské, Keď sa potopily dievčence drahovské. Sokolovské zvony naším sezváňajú, Drahovské dievčence do čúna (člna)

sedájú.

Sokolovské zvony naším sezvonily, Drahovské dievčence z čúna vypadaly. A keď už padaly, mynáré dívali, Ony, nebožátka, briežka sa chytaly. Mynáré, mynáré, čo za srdca máte, Keď vy tým dievčencom ruky nepodáte ? Katušce pátričky a Mariace knižku, Azda by sa ony přiblížily k briežku. Katuščíne ruky briežka sa chytajú, Maríščíne vlasy po vode splývajú ; Plachetka bielená na breh vyhodená, A stará mamička nad ňú zalomená. Vy, stará mamička, otvíi'ajte lesu: Už vám ty dievčence utopené nesú. Drahovskí mládenci ve dva rady stáli, A ked im spievali, suzy (slzy) im padaly.

Vysielanie k pokániu do Jerusalema.

Skala, biela skala, kde si sa tu vzala, Keď som se šuhajkom pod tú skalu

stála?

Nestáli, nestáli, lež sme spolu spali, Řtyré úřadové na to prisahali. Nebudec' Janíčko, vina odpustená, Mosíš ty putuvať do Jeruzaléma. Jeruzalemský kňaz, ten ta vyzpovedá, Ale ti, duša má, rozhrešená nedá. Keď nedá, nech nedá; nebudem sa : prosiť!

Sadnem na koníčka, budem šabľu nosiť. Tá moja šablenka ze samej ocele, Nebudem s ňú brinkať v podhradském

kostele;

Tá moja šablenka ze samého zlata, Nebudem s ňú šlápať podhradského

blata!

Zabitá Magdalienka,

V Holomúci zabil Matúš Magdalienku, Clo ju on chcel mati za pravú manželku. Tam ju on zakopal pod zelený hlôžek, Nechal jej na vrchu ze zásterky rožek. Magdalienku nesú dievčence pod venci, A Matúška vedú drábi k šibenici.

Trápenie nevesty.

Povedz mi, slávičku, ty pekné stvorenie Jaké je neveste najväčšie trápenie? Najväčšie trápenie, keď sa zle ožení, Ešče vaiíšá bieda, kerá sa zle vydá. Kamarádka moja, už si sa vydala, Ništ mi nehovoríš, jaká je tvá zvôľa? Kamarádka moja, taká je to zvôľa, Keď me mé noženky od chodefiá bola; Nohy od chode ň á, ruky od robená: Kamarádka moja, taká je to zvôľa!

Ďáblom uchytená panna.

Do kosteľa zvonili, Všetky panny ta íšly; Len tá jedna neišla, Do zahrady hned vešla. Odtrhla tam tri ruže, uvila z nich tri vence. Přišel za ňú jeden pán, A to bol ten ďábel sám: Daj, panenko, daj venec! Však som ešte mládenec. Daj, panenko, daj druhý: Však som ešte slobodný. Daj, panenko, daj tretí: Však som ešte, jako ty. Keď ten tretí dávala, Žalostne zaplakala. Stup. panenko, na kameň, A s kameňa na stremeň, A s stremeňa na koňa: Pôjdeme my do poľa. Keď do poľa přijeli, Brány sa otevřely. Vyšel odtiaľ jeden pán, A to bol ten ďábel sám; Chytil pannu za ruky: Poď, panenko, na velky!