A kecf už na ulici, na potkaní, stretáš sa s toľkou zdvorilosťou, čo ešte ak vojdeš do domu! Vítajú ťa všetci domáci a gazdinka skoči utreť lavicu zásterou a zdvorilé núka ťa sadnúť si na čestné miesto: »zavrch stola«. Pravda, slušnosť káže neprijať toľké uctenie, ale sadnúť si nižšie. A čo viac, pri vkročeni do chyže patrí sa, aby si aj ty privital domácich — čo, ako už řečeno, má značiť radosť nad síjdením sa.

Ak je prichodzi dievča alebo mládenec, víta domácich poriadkom od najstaršieho každého osobité, načo Lieg každý osobité zaďakuje.

Že spôsob privitania, tón a kým je ono vyrečené, je asi merítkom vřelosti i v láske, dokazuje i pieseň. Šuhaj natešený sa chlúbi:

A v inej piesni zase sama dievčina priznáva sa milému:

Takéto privítanie prirodzene už stoji dačo! Lebo v láske zdvorilosť je už menej povinnou ako v spoločenskom styku. Ak šuhaj nenie dievčati po vôli, privitanie jednoducho vystane. Ba čo viac, ak sa jej prihovorí, jednoducho obráti sa mu chrbtom: »nezmúva« (nerozpráva) sa s ním alebo vyjde von z izby. Mýlil by sa však, kto by sa nazdal, že tým prejaví neznalosť »dobrého tónu« ... Ba čo viac, ani pre nápadníka nenie to natoľko zahanbujúce, ako by sa zdalo: on prijme to len ako slušné (ak možno to tak nazvať) upozornenie, že ona nemá chuť s ním sa dávať do známosti — a on ide o chalupu ďalej.

Čo je ale medzi mládími ľudmi len jemným upozornením, nesrdečné privítanie v styku spoločenskom bolo by najväččou urážkou. I známeho žobráka ponúknu: »Oprite sa — posadnite si« — rečú: »Prejdite k nám bliž«, čo znamená, aby si sadol k stolu.

Sotva si hosť sadol, gazdina vezme chlieb a nôž a núka hosťa: »Aspom chlebíčkom vás ponúknem — máme mäkký« (alebo: so zlatej lopaty = kúpený). Hosť sa zdráha, ale konečne si kúsok odkroji. Gazdina núka opät: »Dokola si odkrojte, aby sa nám dokola rodzil«, načo sluši