No čo i kapusta nenie každému milá, za to zelná polievka (kapustnica) je všeobecne obľúbená ako záživné jedlo. Gazdinky varievaly ju menovite ku ťažšej práci. Chlapi idúci do hory, dostali ju obyčajne na raňajky, ženy pračky k obedu. Lebo dľa príslovia: »Žena s periska, zella (zjedla) by čerciska — a chlap z hôr, ešče skôr.« Vôbec je to jedlo sellácke, lebo sedliakovi:

Kaša! Zamilované jedlo Slováka! Nedarmo menuje si ju: »Mať naša« ... Ona i v pohostinnosti hrá nemalú rollu. Krupičná s cukrom a škoricou je zrovna slávnostnou pochúťkou. Nie div tedy, že si ju pod-kurážený hosť i popevkom přivita:

A keď sa už ľud náš tak zdvorilé (posvojsky) medzi sebou baví, prirodzene i odoberanie sa od domácich predpisuje isté formality slušnosti. Odoberajúci sa zriedka podáva ruku. Menovite ženy nie. Ale odeberá sa slovne od každého zvlášť a všetci vyprevádzajú ho až von a lúčiac sa ešte raz, vzkazuju pozdrav domácim. Pozdrav ako vzkaz je veľmi dôležitý a nezbytný. Listy obyčajne pozostávajú so samých pozdravení. I najdôležitejšie sdelenie dopise sa len tak akoby mimochodom a ťažko ho vyloviť zo zdvorilého obalu tisícerých pozdravov. Dľa počtu pozdravov i deva súdi na hľbku lásky svojho najmilejšieho. A prirodzene, i ona jemu tým istým merítkom dáva dôkaz svojej náklonnosti. Tak nám aspoň svedčia piesne tlumočiace zaľúbenú dievčiu myseľ. Lenže, dľa týchto, deva zriedkavejšie voli za tlumočníka pero a papier ako šuhaj, ale radšej zmlčanlivejšich prostredníkov: slniečko, vtáka, vetrik, padajúcu hviezdu alebo i letiaci listok javorový. Vidí leteť vtáčka a v túžbe srdca okamžite voli si ho za poslika láskv:

Dakedy však ku pozdravu pripína i neveselý vzkaz:

A hľa i tu stretáme se so zdvorilosťou! Odkazuje mu, že mu dáva vyhosť so srdca naveky, ale trpkú pilulku ocukrí mu zdvorilým pozdravom, nastokrát.