Doložiť nutno, že pekne vyprovadenie hosťa je dôležitejšie ako pekné privítanie. Menovite medzi zaľúbením! Ona nemusí ho vítať (aby neprezradila svoju radosť tým, ktorí o tom predbežne vedeť nemusia), ani nemusi sa s nim »zmúvať«, ale chybila by, keby za ním »nezavrela«. Nevyžaduje to sice zdvorilosť, ale je to nezbytným dôkazom nežnej náklonnosti — v protivnom páde neodvolateľný »košík«.

Nakoľko šuhajovi záleži, aby ho milá vyprevadila, svědčí pieseň: zalúbený prosí svoje dievča:

A iný, menej skromný, požaduje:

A že sa dievča nedá veľmi prosiť, dokumentuje tiež nejedna sloka našich krásnych piesni. A akoby aj! Ak en iskierka lásky tlie v útlom dievčom srdienku, nemožno, aby tichá mesačnia nôcka svojou tajuplnou snivou náladou nevyvábila devu cez prah ku záhradke, kde potom šuhaj, posmelený samotou, šepne i smelšie i vrelšie slovíčko. Intímne svetlo mesiaca, snivé trblietanie hviezd, prípadne jemný šelost v korune lipky a omamujúca vôňa zo záhradky sú znamenitými pomôckami laškovného Amora. Zdvorilé vyprevadenie a či »zatvorenie dvier« obyčajne pre-dľži sa v chvilku sladkého pobesedovania, nežného stisnutia rúčky, ba, ako zase len klebetnica pieseň vyzrádza:

@BAS

Nine (nenie) v celém svece tolko stromová,

kolko rázy som ta vyprevádzala,

nine ani nebude

tolko stromová;

kolko rázy som ta

vyprovádzala . . .

Nine v celém svece

tolko hviezdičék, kolko sme si dali spolu hubiček, nine ani nebude tolko hviezdičék, kolko sme si dali spolu hubičék . . .«

@