Zrno bolo na zboží (obilí) od samej zeme. Preto ho bola taká sila, že si ho ľudia za nič nevážili. Raz, keď, piekla jistá gaździna chlieb, ostalo kus báleša (ošúcha) na zemi. Gaździna ho vzala a svoje zanešvařené dieťa s ním očistila. Na to nebeský Bóh tak sa nahneval, že všecko obilie chcel zkynožiť (zničiti). Už chcel zdrhnut všecko zrno z klasu. Ale Panna Mária zavčas chytila s hora klas a uprosila Pána Boha, aby nechal »aspoň pre psa a pre kočku.« (Variaci tejto zkazky podal J. L. Holuby v Slov. Pohl.)

Už 'e milá, už 'e čas, už sa my mosíme brat, tam do poľa, do širého, tam 'e lipka zelená.

A pod lipku stunnička, v njéj 'e dobrá vodička, napojže mi, moja milá, napojže mi koníčka.

A ked 'o napojila, prožalostne plakala, jak já,, milý, s tebú pôjdem, to je cesta dalaká.

Vy'nzdi, milá, na lipku, uvidzíš tam krajinku, a povieš mi prežalostnú lebo smutnú novinku.

Vyšla milá na drevo, uvidzela dalako, pod sem, milý, pod-zívaj sa, a povieš mi, čo je tot

Z jennej strany muziga, z druhej vojna veliká, a (v) prostředku voda teče, tá je celá krvavá.

Vrac sa, milá, vrac nazpat, mojjéj mance povedat, že keď domom z vojny príndem, že nám bude svatba stát.

Tá bdzinská veža pekná vysoká, prelecela cez nu prelecela cez nu, húska dzivoká.

Nebola to húska, boly húsence, Bohu vás porúčam, s vami sa rozlúčam, bdzinské djéčence.

Ťažko ma mamička vychovala, z rúčky na ručičku prekladala, a ked som vyrôstél, už e' se mna vojak, už na mna chystajú modrý kabát.

Ten modrý kabácik s výložkama, aby son nechodzil za hol-kama, výložky odtrhnem, a já preca pôjdem, na svú najmilej-ší nezabudnem.