lebo čepce potratíte ... Vy, úrady, tiež nepite, lebo krivo odsii-dite ... Ty, notáru, pokoj vínu, zle napíšeš inštanciu ... Ale kňa-zia musia slúchať, musia často do kníh kukať... Organista musí píti, musí dobré hrdlo míti; vínko hreje, vínko páli. organistu neošálí.«

8. Trlinok. Spieval Pavel Boj-kovský, žiak učiteľského ústavu: »Pod okénkem vyskakoval, štyri groše ukazoval: dajte vy mi dievča vaše. dám ja vám tie štyri groše! Pod okénkem nevy-skakuj, štyri groše neukazuj, schovaj si tie štyri groše, nedáme ti dievča naše.«

Teprve potom, keď zmienený tanečník všetky prítomné dievčence i ženičky povykrúcal, dovoluje sa nastúpiť k tancu aj drahým, šuhajom. Národné tance, ktoré pri takýchto bursách ešte dnes kde-tu môžeme videť a ktorých podrobný opis podám pri inej príležitosti, sú: tanec židovský, ševcovský, šabľový, zrkadlový, káčerovy, zajačkový, čerešňový, stoličkový, bozká-vaný, metlový, vankušový, ôapkaný, klonený, mäsiarsky, zbojnický, starosvetsky, verbung, sedem, kožuch. Spomenuté tance a spevy prevádza rozveselená mládež až do rána, kedy sa všetcia prítomní rozídu po domoch.

V utorok opakuje sa to isté ako v pondelok, fašiangujúei šuhaji navštívia ešte domý, kde včera neboli. Keď nastáva tma, sídu sa opäť v krčme, kde je mnoho hluku i smiechu. V niektorých dedinách, ku pr. vo Vrbici, na znamenie, že počína sv. pôst, šuhaji o polnoci strhnú s klobúkov voňačky i ko>-sierky a odídu domov; inde zase, ako na, Kopaniciach, pochovávajú ešte »barboru«:

Niekoľko figliarov přestrojí sa jeden za kňaza, druhý za rechtora, 2 sú ministranti, iný položí sa do koryta, ktoré prikryjú čiernou šiatkou, to je »barbora«. Jeden zo šuhajov oplakáva svoju »barboru«, kňaz povie nad mrtvolou peknú kázeň, spomenie jej životopis, jej ťažkú smrť, ktorá ju pristihla pri vernom konaní povinností. Potom rechtor zaspieva, kňaz mrtvolu posvätí, mládenci ju vezmú na plecia a sprievod pohne sa na cinter. Tento je však nie ďaleko. Obídu dva, tri rázy krčmu, kde sa tančilo, a složia mrtyú »barboru« g' veľkým nárekom do kúta. O chvíľu ale »barbora« ožije a nasleduje potom spev i pitka, čo sa preťáhne až do ranných hodín škaredej stredy, kedy všetko veselie na dlhšiu dobu ozaj utichne.

Na ostatné fašiangy nezabudne ani dedinský pastier, ktorý cez leto pásol a opatroval lichvu: Príduc do domu, spieva: »Len som sám, len som sám, až Boli dá, budú dva.« To opakuje tak dlho, až dostane na rožeň kus slaniny a pre-hybáče. Tieto prehybáče sú výhradne pečivo fašiangové. Gazdi-na rozmiesi dobre cesto, poreže ho na kúsky, tieto rozváľa ako na koláče, posype oškvarkami a cesto so troch strán přehne na vrch, aby oškvarky boly zakryté. Prehybáče pečú sa v peci.