ski kušnieri, ktorých bolo před vojnou hodné, začali biedu mať.

Ale »keď je bieda najvátšia, vtedy pomoc najbližšia«, hovoří naše slovenské pořekadlo. Na konci světověj vojny nastala nová etapa v mošovskom kožušníctve. Počas najvátšej núdze, aká světovou vojnou nastala, prišiel ku mne pán Matúš Dula, pravotár z Turč. Sv. Martina (na teraz senátor), ktorý ešte asi před 48 rokmi videi u mňa už vzpomenuté svatokrížske biele, hedvábom vyšívané kožúšky, ktorých výrobou, jako som to vzpomenul, som sa v ten cas zaměstnával a na ktoré sa nevěděl od záluby dosť nadívat a div divúci, po tolkých rokoch rozkázal si dva také kožúšky. Jeden pre dcera, paní Zátureckú, doktorovu, a druhý pre si. Makovickú.

Keď som kožúšky priniesol (ovšem v střihu trochu moder-nejšie prisposobené) do Ture. Sv. Martina, viac paní bolo na pre-hliadke tých kožúškov a hned som 5 dámám odmeral. Za týmto už pribúdalo objednávok, až som si nevěděl rady. V Mošovciach je sice 18 kušnierskych majstrov, ale požiadajúc ich o výpomoc, dostalo sa mi vyhýbavej odpovede, že ani takú prácu nikdy nerobili, že sa do toho nerozumejú. No přišli niektorí, čo mi aspoň při vyrábaní kozí pomohli, a pár známých dievčat, dobrých vy-šívaěiek, s ktorými som mohol aspoň ako tak hromadným objednávkám vyhovieť. To boly prvé mesiaee znovuzrodenia národ-ného kožušníctva, ktoré sa medzi slovenskou intelligenciou ujímalo. Záujem o slovenský kožúšek sa zvyšoval, objednávky rástly. Tak zásobovali sme slovenskú intelligenchi pomaly vtedy ešte len z mojej dielne. Nazývali ích sem-tam vraj Štrbovské kožúšky.

Prišiel převrat, nastala nám sloboda a národ československý sa miešal: Slováci octli sa v Čechách a Češi na Slovensku, a tak dostal sa slovenský kožúšek do Čiech. Objednávky do.cho-dily už aj z Čiech a Moravy a nie jedna Česka sa ustávala k voli kožúšku do Mošoviec. Vidiac mošovskí kušnieri, že to nebolo len »priechodné«, poptávka po kožúškach bola čím ďalej, tým vátšia, začali sa ostatní kušnieri prebúdzať zo sna a začali sa hýbat'. Pomáháním, odkreslovaním, probovaním, zdokonalovali sa a do-cielili aspoň to, že nielen móžu žiť, ale móžu sa i dobré mať, pri zvelaďovaní narodného priemyslu.

Kožúšky nosily sa na Slovensku tedy od nepamáti na róz-nych krajoch Slovenska. Každý kraj, každý vidiek mal svoju originalitu v kožúšku (detviansky, svatokrížsky kožúštěk). — V dnešnej formě slovenský kožúštěk nie je starý, zrodil sa na konci světověj vojny a vyvinul sa slobodou národa v národný slovenský kožúštěk.