Národné slovenské tance „čerešňový" a „zrkadlový" z Horného Dubového.

V prázdninách roku 1923 bo] som pozvaný svojím bývalým žiakom, teraz učiteľom vo Špačineiach p. L. Čcrešnákom, aby som navštívil jeho rodisko Horné Dubové a zaznamenal tamojšie piesnioky. Zdržal som sa tam 2 dni, 3.—4. augusta 1923 a podarilo sa mi zapísať od ľudových pevcov Št. Hracho, V. Slabého. Domin. Čerešňáka, Šteí. Serzana a J. Uhlíka vyše 100 cenných piesniček staršieho pôvodu, medzi nimi aj tuto podávané tance.

Poznamenávam, že sú to tance patriace minulosti, rázu ušľachtilého, pekné ukázky ľudového veselia »zo starých zlatých časov«, podliehajúce dnes výhradne už len doloženým ľudovým tradíciám. Je samozrejmé, že pri nich veľmi záleží na hudbe, lebo dľa hudobnej vervy vystupuje aj telesná schopnosť a dovednost tancujúcich. Naproti tomu nápev je jednoduchý, akoby významu podružného, kratučká, celkom priezračná perioda, v prvom prípade 20-, v druhom lOtaktová, preto — aby celok nebol tak chudičký — hudci medzery stále doplňujú obľúbenými piesňami, pri čom jednoduché .nápevy cifrujú. Toto cifrovanie melodie a jej živosť má vplyv aj na prevedenie tancov, lebo keď je pieseň pokojná, tiež pohyby tancujúcich bývajú voľnejšie, zdržanlivejšie, akonáhle ale nastáva stupňovaním cifrovania znekl'údňujúci pohyb sčasovací, dôsledok toho javí sa skoro na pohyboch tela, od razu možné pozorovať bujnejšie pohyby a vôbec i rušnejšiu náladu.

Uvedené tance tancovaly sa pred 50—100 rokmi ešte aj v iných dedinách, ba možné mať oprávnene za to, že bývaly Kedysi rozšírené po celom západnom Slovensku práve tak, ako rôzne ich družné sestry v susednom moravskom Slovácku. Ovšem tancovaly sa väčšinou s malými obmenami, lebo dľa prirodzených zákonov aj tu na Slovensku už od pradávna v každej dedine1 vždycky znova'a znova uplatňovala sa tvorivá sila ľudu, žarty a okamžité nápady, o ktoré v rozjarenej spoločnosti, kypiacej mladosťou a veselosťou, nikdy nebývalo' nudzę. Tieto tance tancovávaly sa inokedy veľmi často, nebolo temer jednej svatby, aby tam neožily, ale v ostatných 30 rokoch následkom tuhej maďarisácie, práve tak ako ľudové piesne, vymierajú, takže dnes sa s nimi môžeme stretnúť aj v Dubovom už len veľmi zriedkavo, snáď na konci fašiangu a to ešte nie vždycky.