Mňe. Ked na Vincenta (22.) »kliniko švici, budze vina vov sklenici. Ostra zima v januáru, hojność ňebudze mac paru. Na Pavla vitre, vodzeňe hitre (hitri, rychlý).

Februar. Ked nastane hromňici, konec biva sanici. Na hrom-ůicu ceplo, medzvedy lihac budze. Na hromňicu zima, medzvedz stavac budze. Ked február zaželeni, marec to zaháji. Ked Kaš april zaželeni, mešac maj to spali. Svati Macej zimu traci, abo ju bars obohaci.

Marec. Na jar gbol dižďu, korec blata. Na jeseň korec dižďu, gbol (kbelík) blata. Marec bez vodi, april bez trávi. V kožuchu šej jarinu, vov košuli pod zimu. Marec suchi, april mokři, maj poveterni, pitle z ozarnom, bečki zas vinoiin naipelňi. Prach na marca, bohatstvu darca. Chto seje v marcu, budze mac v jarcu.

Pred svadobným súatkom (sobášom) schodia sa dievčence »družice« do domu mladuchy, kde vijú vence pre seba i pre mla-

duehu, pričom spievajú v Pozdišovciach v Zemplínskej: »Hore stavajce, družičky: vice zelené vínoéky!«, pričom privolávajú pomoc Božiu, aby mladucha mala šťastný život v manželstve: »Pridi k nám, Bože z neba, teraz ce nam treba: vence dovíjame, ščesce požádáme.«

V Priechode v Nitrianskej snubný večer mladého páru v dome mladuchinom volajú »verou« (»sveirením sa«, »spraviť veru«), odkedy je on »verenec«, ona »verenicou«. Na tejto vere spieva si mladucha: »Bola vera, bola, ešte svadba bude, môj vienok zelený načože :mi budei«

V Turčianskom sv. Martine podľa hlasu zvonov rozpoznajťi, kedy bude veľa svadieb: »Tie martinské zvony ako pekne zvonia: nejednej panenke dolu vienok zronia«.

Niektorý šuhaj to ponecháva na svoju snúbenicu, kedy chce isť na sobáš: »Hej, 'pôjdem, pôjdem, kedy len budeš chcieť, kedy si chceš posledný raz v!ziať zelený veniec«.

Lebo, keď sa dievča vydá, ztratí panenstvo a šuhaj mláde-nectvo, a na to v Horných Bžinciaeh milý milú popredku upozorňuje: »Nebudeš vác pannu, ani ja mládencom: nebudeme my dva chodzie pod zeleným1 vencom«.

A veru dievke mladuche pred svadbou jej zelený veniec už len na tenkej, niti visí; a po svadbe ztratí aj svoju dievockú