tojamských (jurské ohně, páliť Vajana, Sobutky, Sobotačky, ji-hoslovanský Kres, Kúpalo), líčí výborný znalec života slovenského obřady, písně, tance .slovenské, »vajanské spevy«, svatojanské pesničky«, »chválenia Jána«. Se zajímavými podrobnostmi popisuje Sochán »pálenie janského ohňa«, »sobotačky páliť«, »chváliť«, »ohníček sv. Jána roibiť.« Škbda, že -přítel Sochán nezná, go jsem uvedl v článku; svatojanských ohních, Č. Č. Mus. 1891, kde by byl našel vysvětlení a látku na srovnanou k svým výkladům o svatojanských ohních (a k tomu o svatojanských obřadech na Slovensku), m lidového podání všeslovanského1. Škoda, že přítel Sochán nezná můj vědecký výklad o ohrni živém,rozníceném třením dřevo o dřevo, u národů slovanských, ve středověku: a u kmenů primitivních a v přežitcích moderní doby, jak jsem to vše, s příslušnými doklady vyložil, ,v knize »Seznam pověr a zvyklostí pohanských z 8. věku«, Praha, 1895! Sochán píše: »Ohne na oslavu slnoa :— (teda i oheň svatojanský — zapalovaly sa pôvodne pomocou kremeňa a ocielky, poťažne ešte driev trením dvoch kusov dreva, čo mohli urobiť len poctiví mládenci. Zvyk tento zachoval sa doposiaľ v Novohrade a v Báčke, kde zapaľujú ho tak menovite pastieri. Vo vrchovatom vidieku baraňarskej župy (v dnešnej Maďarii) v predvečer sv. Antona obecný sluha chodí s prísnym rozkazom ípo dedine, že na druhý deň ráno (13. j,úna) nikto nesmie zapáliť sirku alebo si doma ohňa naklásť — do »"Nového ohňa«. Ono by sa vtedy nikto aj bez rozkazu neopovážil tento zvyk prestúpiť. Na sv. Antona ráno na svitaní sijdú sa chlapci z celej dediny a na nejakom kláte z tvrdého dreva začnú mäkkým polenom trieť. Niekdy trápia sa viacej hodín, kým následkom trenia nejaká iskra vyletí. Na to strežie už B prachom 14—16-ročný šuhajec, o ktorom predpokladajú, že jeho poctivosť je bezvadná, aby zachytil iskru. Ak je šuhaji skutočne panenský, tak práchno mu hneď začne horeť, ktoré vstrčia do hrste slamy a túto ovievajú s ním do tých čias, kým nevzplanie »nový oheň«. Ale ak ich voľba šuhaja bola mýlna, musia procedúru s iným šuhajom znovu začínať. Novým ohňom potom zapália po předku už pripravenú hranicu, na ktorej si najprv zapália všetci mužskí svoje fajočky; hneď prichádzajú z každého domu ženy a zpod zásterky vyťahujú si hrnčeky, do ktorých isi naberajú žeravého uhlia, aby s ním doma spravily si ohňa. Nato konečne z vyhorenej hranice žeravé uhlie rozhádžu pred mostom po celej širine cesty a cez toto tri razy preháňajú dedinský statok (dobytok),-aby im mor ani nič. zlého nepoškodilo. Vo východnom Prusiku večer pred svätým Jánom zahasia v dome každý oheň a potom na kole do zeme vbitom krútia koleso, pokým nezažne sa plameňom. S novým ohňom súvisí aj chodenie detí po domoch s ocielkou za včas rána