v zemi, nebude ztadiaľto vykynožené. Ešte ďalej k severu je dolina „Lovichovec", v jejž ústi do Bbšáckej Doliny stál mlyn „Bánovček" zvaný, pozdejšie na furnýrnu premenený, kde sa kruhovou pilou zväčša orechové furnýry řezaly a do Viedne vyvážaly; ale furnýrna táto zhorela a teraz miesto prázdne stojí. Dolinku Lovichovec so strany severovýchodnej uzaviera končitý, vápencový vršek „Pohonitva". Ľudové podanie rozpráva, že pod Hradiskami cez Bošácku rieku bol kožený most, od ktorého viedla cesta cez Lovichovec popri Pohonitve k Považiu. Jakési jádro pravdy bude iste v tomto podaní, lebo od Pohonitvy neni ďaleko k Chocholanskému Podhradiu, ktoré v predhistorickej dobe bezpochyby v jakom-takom spojení mohlo byť s Hradiskami, od ktorých do Chocholnej bola tá spomenutá cesta najkratšia, nie tak ďaleká, jako Bošáckou dolinou do Považia, a potom pravým brehom Váhu cez Štvrtok, Ivanovce (kde na Ivanovskej, teraz už cele rozostrieľanej skale bola menšia osada, lebo som ztadiaľ dostal pár kúskov bronzu a jeden nástroj zo sobieho parohu zhotovený), Melčice, Kochanovce do Chocholnej. Na pravom brehu maličkého, ale na rakov dosť bohatého po-tôčka Lovichovského, je v bukovej hore stanovisko veľmi zriedkavej orchidey Epipactis violacea, kde som raz asi 40 pekných exemplárov vzal, a viac než toľko ešte tam som nechal. Ešte r. 1860 bol som v Skalickej hore za „Tureckým stolom" jeden jediný- exemplár našiel a pozdejšie tiež jeden na Javorine. Ale ani v Lovichovci každý rok jej nebýva tak mnoho, lebo dakedy, bárs do listu vyháňa, len velice zriedka sa ukáže kde — tu jeden s kvetom. Vyše tohoto stanoviska kráčal som raz v auguste hore bukovou horou Roháčovej, kde som k môjmu milému prekvapeniu na zvalenom, hnijúcom buku našiel pár krásnych exemplárov orchidey Epipogium aphyllum, ktoré aj v Ivanovských horách je velikou zriedkavosťou.

V mokrom, teplom lete je tu všade po bukových horách veľmi častá Monotropa hypothegea, krásna to bezlistá, len šupinatá rastlinka jako z vosku, s nakloneným k zemi vrcholom, jakoby sa dívala, zkadiaľ sa zo zeme na von dostala. Veľmi časté sú aj len jednokveté exempláry, ale najdú sa, ač veľmi zriedka, aj bujné a vetvite, hrdo sa vypínajúce kusy. V suchom lete jej býva málo, i to len chatrné a chudokveté nedochůdčata. Severne od vršku Budišovej rozkladajú sa kopanice „za Budišovou", kde majú aj Bošáčania plané role a lúky. Bývalo tu mnoho úhorov a prielohov a na nich hojne Filago canescens Jord. a F. ar-vensis L., a medzi tymito roztrúseno ich bastard Filago mixta Hol. (F. canescens Xarvensis). Ale, jako som už vyše spomenul, od tej doby, čo sa v tomto okolí počal bolhoj (Anthyllis Vulneraria) siať, z roka na rok ubýva neužitočných prielohov, lebo sa po skosení bolhoja posievajú žitom. Bolhoj sa najlepšie darí vo vápenitej pôde. Kopanice zábudi-šovské tiahnu sa hrebeňom rebra karpatského po obidvoch bokoch cesty do hôr vedúcej, jakoby to bola malá hôrska dedinka alebo jako z dediny vystrčená ulica. Kopaničiari tunajší požívajú zlú povesť jako kmíni; ale nekradnú všetci, len ktorési rodiny, ktoré tu menovať nebudem, ač sú mi známe, a väčšina sa ich živí spravedlivé.

Bolo to r. 1874, keď som raz v pekný septembrový deň vyšiel zábudišovskými kopaniciami do Ivanovských hôr. Kráčajúc opatrno horou