seděl." Starší se ulekla a povídá: „Že je to hastrman, ta p....“

V tom seskočilo něco té mladší se zad, zasmálo se a zmizelo. Byl to hastrman, starší uhodla. Ženy šly pak svou cestou dále, stále o něčem hovoříce. U cesty v blátě v kalužině ležel na břiše člověk celý umáchaný a umáčený a chrupal. Mladší všetečce to nedalo pokoje, šťouchla do milého člověka, myslíc, že je opilý, a šla dále. Ale jakoby to na ni hodil, nemohla zase z místa. Zase cítila tu prokletou tíži na zádech. Chvíli se s tím pacbtila, ale pak rozzlobíc se, zadala už klíti. Jak začala kliti a se zlobiti, skočil hlasitě se chechtaje vodník dolů a do řeky, odkudž začal na milé ženy, zvláště na tu mladší, vodu stříkati. Stříkal lak nehorázně, že ženy celé zmáchané, mokré, až s nich voda crčela, pozdě večer- celé znavené došly domů.

Starí ľudia rozprávajú — a čo on: povedia, to musí byť pravda, lebe oni sú jednou nohou v hrobe ä druhou na hrobe.

Starý Petrie, ten, čo mri Jánošíkovu podobizeň na skle maľovanú — dal, vraj, za ňu celý, nový, novučičký zlatý — rozprával toto, čo ja silelím vám na tomto mieste. On nerád rozpráva, len kedy, tody oživne stará, no "pekná tvár jeho a zablýská vpadnuté oko. Kád podumá o zašlých časiech, duch jeho pohorí sa do minulosti, sťa potápač do hlbiny mora a vynáša — viac menej cenné perly na povrch. Lenče, žial, ony padajú zase len na-zpä't, len kedy, nezkedy, ostane malé zrnko a ide z rúk do rúk. — —

On poznal i takých chlapov, čo ich zvali tými „postrannými", lebo „odišli na zdravú stranu". Aj „v zelených košieľkach" „poza bučky" chodili — a brali, kde čo mohli. Najviac brali bohatým a dávali chudobným. Ako Jánošík, tento bohatier ľudu, tento junák svobody s jeho súdruhami. Hoj, takí nerodia sa už — a čoby aj, dnes polapali by ich ešte skorej, poviazali, dali putá na nôžky, čo chodili po svo-

bode, na rúčky, pred ktorými nebol žiaden zámok bozpečný a istý.

Starého Petrica nadišla šíastná nálada sdielnosti a on rozpráva. Na teraz nie o Jánošíkovi a jeho pokladoch, ani o „Šimkovi" a jeho komorách po vrchoch, ale o tom, ktorý do smrti nosil zabitého človeka na chrbte. A veru tak!

„ ... Ja som bol ešte len taký parobčok — mohlo mi byt jedno štr-nacf, pätnácf rôčkov, keď slúžil som, hľa, u Bonov. Lebo rodičia ma odumreli malého a ja musel som sluhúvaf. Ako aj teraz, chodili sme tak pod jaseň pásať tie volky. A ako v jiiseň, noce už bývajú chladné, posháňali sme sa všetci chlapci, čo sme boli bližšie, pospolu a navatrili oheň. Čo smelší, doniesli s plnú tanistru „krompolí" (brambory) kto že ich tam VÍ9, z čieho poľa boly — a my prikladali sme na ten oheň, aby sme mali skoro hodmi pahrabu uhlia na tie krompalíky.

Chlapci posadali okolo ohňa — zvečerilo sa a ticho bolo ako v kostole. Len kedy nezkedy po«uL bolo štekot psa z daktorého salaša a keď vetrík potiahol a zaševelil v listech liesok a