jalšín vôliol nás. Volky napásli sa a ležali spokojne v našej blízkosti, áno, ten Kohoň prišiel aj blizko nás a hľadel Bii nás ako — uehodno připodobnit: človek. To aj liovädo má svoj rozum, viac ako mnohý človek.

Sedíme si my takto okolo tej vatry, čekáme, až n'im ho Ine nahoľí uhlia; lační sme boli, lebo mladému, to naveky v „žalúdku cigáni kujú-', A po-čeué „krompele" to lahôdka. Ohník práskni veselo a ešte keď sme tak priložili surového na vrch: hoj, len tak blčalo a iskry lietaly vysoko, akoby hviezdičky.

Ticha si jasná noc bola — a nás, čože, deti, ako deti — i báli sme sa, přešly nás otupy. Ondrej, najstarší z pomedzi nás — už jo tam, „na Božom súde a my tu na blude", — naj-skorej začal rezprávať a za ním osmelili sme sa i my ostatní a rozprávali, čo kto vedel. A tu prišla reč aj na Bochovca, ak sto' mu dakedy počuli chýr. Toho bál sa každý, bo to hol človek zlý, akoby ani nie na ľudský parsún stvorený, ale samý diabol — „no, bodaj tam osvitól, kde zamrkol" .(vravia, keď diabla zažehnávaju). A Ondrej, ten najviac vedel o ňom, lebo mu jeho strýko holi bačom a tí mu o ňom rozprávali.

„Chlapci, koby ste! To vám „búl" kalika-človek. Vedel aj hadov lapaí a keď ho lapil, oeieľkou vyrazil mu zúbky a rozpustil tie pupončoky kde má jed. Ba, raz že chytil odrazu dvoch hadov a sadol si s nimi na skalu, jednoho preložil cez kolená a povedal mu: „Ty, Adam, počkaj málo, kým tohoto odbavím." Tomu druhému povyberal tie zúbky a zase si toho tak preložil a vzal „Adama" napred seba."

„Hi, hihi," smiali sa chlapci, nie pri tom išli im zimoníravky po chrbte

„To ti bol smelý: hada chytiť Že ho neuštipol!'1

„Uštipnúť.?" opýtal sa Ondrej, «veď ti mu on vedel správu, neboj sa! Chytil ho za hlavu a roztvoril mu py-šťok, ako keď žena otvorí pyšťok kačici alebo husi. A keď im už ten jed povyberal a s nimi pozabával sa, pustil hadov, ale im povedal: ,No tajdite, už neublížite nikomu."1

„A ten Eochovec, ten, vraj, aj človeka zabil," ohlásil sa Mišo, môj vrstovník.

„Akože! Veru zabil, baču, ale to už neviem, ako to bolo, leu že ho do-rúbal. dosekal, ako, nerečeno, ovcu Alo aj sedel za jedenáct rokov za neho. Boli by ho vary aj obesili, ale sa pán Daxner za nuho priinlúvali pred stoličnými páni a tí ich poslúchli, libo to boli veľmi múdry pán."

„A či už zomrel ?¦' opýtal se zase Jano, najmladší z nás. „Ji by sa ho veru bál, dobre že je nie tu."

„Ale Kochovec? Zomrel — júj, že tak křikal do živého nebo — dobre, ani inak nezaslúžil."

„A že tých hadov nosil za opaskom, ba aj ua holom tele — a keď stretol mladú ženu, hodil na ňu tuho hada, alebo aspoň žabu. Dobre nevychjtilo tie ženy od ľaku."

„Kdežeby aj nie! Veď že aj svojej vlastnej žene doniesol hada v kapse a povedal jej: „Tu, žena, doniesol som ti vtáčiky, upraž si, budeš mat pečienku." A žeua, nelenivá, siahne rukou do kapsy, tu tí tam studené, skrútené hadisko t"

„No, len počuj! Chlapci, vyhrabnu ten oheň." Prehodil Mišo, a to za to, že sa bál. Lebo medzi besedou pohorel aj oheň, a my vyhrnuli sme pahrabu von a nametaly tých „krompelí". Iľneď zarazila nás vôňa a my nevedeli sme ani dočkať, kým upečú sa. Zavše sme len pichali a šťuchali do tej pahraby, či už nebude dajedna. A len sme si ešte rozprávali. Ondrej zase počal:

„A raz vám išiel pán cez horu. Zablúdil, nevedel, z kade má ísť von; tu stretne sa s tým istým Eoeliovcom, ale ho „toť" pán nepoznal, Len spytoval sa, z kade je chodník z tej hory. Eochovec šiel na kuse s ním, a .tak nepozorovane vytiahol pánovi z vačku i mešce s peňazmi i s dohánom a ticí tak nepozorovane polož:l mu tam živého hada. Keď už vychádzali z hory, povio „tot" Eochovec:

,No, teraz už pohodíte, ale za posluhu prosil by som vás, dajte uii aspoň do fajky dohánu."

Pán že vďačne — siahne do vačku: tu tam studený, pokrútený had! Tak zkrikol a odskočil a Eochovec z hory