díva sa a rehoce — ako — nerečeno — kôň"

„To bola smělost!" zvolali chlapci a sprobívali či sa „krompele" už upečené. No už boly, nasýtili sme sa, aj zvýšili sme ešte. A hneď nám bolo aj smelšie okolo srdca. Hladný človek je aj nesmelý, aj bojazlivý, ale sýty, do všetkého smelší. A keď sme sa tak obživili, začali sme zase rozprávať:

„Koby ti tak teraz ten Rochovee prišiel."

„Ale že tajdi, netáraj, veď (toť už umrel!"

„Nespomínajte že ho," napomínal Janko, „bo bude sa nám snívať o ňom."

Nestačil to dopovedať, tu kde sa vzal, tam sa vzal: cupnul medzi nás chlap cudzí, vysoký ako (jedla) hrada. My, ako skamenelo slovo, nevedeli sme od ľaku povedať ani bé, ani cé, lebo už nemysleli sme inšie, ako, že to ten zprepadený Rochovec, ten postrach celej doliny a že nám už priniesol za plnú kapsu tých hadov. Ba, už čakali sme, kedy vysype ich medzi nás. Len tak tmelo sa nám pred očima. Ale keď lepšie prizreli sme sa mu do očí, videli sme, že je to nie ten umrlý. Lebo Rochovec bol, ako vravím škaredý a malý, a tento bol chlap ako namaľovaný, biely, vysoký a švihký. Na hlave mal široký klobúk, ako teraz už malo vídať — ešte na Hrone — opasok široký a na ňom pracky — háj, chlapče, len sa tak svietily, keď teu plameň zablukotal. Na boku cedidlo— na mou v eru, nebolo prázdne — cedidlo, aké len hrdí bačovia nosia. V rukách valašku vybíjanú, porisko s tisového dreva a ostrie len sa tak svietilo, ako striebro. My sme hľa, mali s rozumu výnsť a ono tí náš chlap len pekne ku nám:

„Bože, daj štestie, chlapci!"

„Bože daj!" povedali sme my, čo smelší.

„No, chlapci, či zvýšili ste mi s vašej večeri?"

„Ej, zvýšili, ,án', tu ešte dakoľko jkrompelíkov' vezmite, jak chcete!"

A Mišo ten eště dodal: „Ja tu mám aj kus slaninky a chleba, nate, báťa!"

„Ej, čoby tam! Odlož si tvoju slaninku, bude ti na frištik. Ale, keď mňa vy častujete, počastujem vás i jal Aby

ste vedeli, kedy bol Babiak medzi vami." »

Vtedy sme my zvedeli, že je to ten bača z Bystranských vrchov, bača cifrovaný — chýr mu šiel po celej doline.

Sadne si náš bača medzi nás a myká to cedidlo pred seba. I vytiahne z neho hrudku syra v čistej šatočke zavinutého — hoj — chlapče — nám slinky tiekli naň, hoci sme sa len teraz najedli. Podelil nám ho na rovnak, a my, ako čoby sme od troch dní nič neboli mali v ústiech, zmleli sme ho do ostatnej omrvinky. A syr to bol sladký a korenistý, ako oriešky. Bača vzal si jednu „krompeľku", obielil, ale viac nesjedol, čo sme ho aj ponúkali.

„No, chlapci, priložte ešte na ten oheň, nech svieti. Dobré miesto vybrali ste si a zátišné. Ako v izbe. Zasvietila mi žiara vášho ohnika do mojej koliby.

Eh, rečiem sám k sebe, ' idem k tým tam pobesedovať si na chvíľku. Naši — valasi a honelník — už pospali — a ja spať i tak priam nebudem.«

A tu náš bača, pomknúl kabanicu na bok, aby si mohol ľahnút a vystrel sa na trávu. Zavzdýchol si, ale tak z hlboká, ako by mu ten vzdych zo samej duše von vychodil. I siahol rukou nazpät, na chrbát, ako by si omlatkaval väzy.

Ondro, i tak najsmielší s nás, rečie:

„Čo, báťa, vám je? Bolí vás?"

„Eh, synak," odpovedá Babiak, „bolí, nebolí. Ale ja musím nosiť ho naveky na mojom chrbte!"

„Koho? Veď nevidno nikoho za vami."

„Nevidíš ho ty, synak, tvojíma očima, ale ja ho cítim: on je tu na mojich väzoch a počím ja chodiť budem pomedzi ludi, musím nosiť ho až do mojej smrti. Hoj — a veru je dakedy aj ťažký až do nesnesenia."

„Azda ste — ale — dakoho," začal zase Ondro.

„Zabil ... Ej zabil, zabil som človeka, ale aj vytrpel za neho trest, aký mi naložili páni: za celých päť rokov sedel som za něho v Munkáči. Ale čože: trest, čo mi nadiktovali pani vytrpel som, ale trest, čo naložil mj