Hospodin, ponesiem až do smrti. A to za to, deti, že vyhasil som život blížneho svojho."

Chlapci zostrašení a zvedaví hľadeli na Babiaka.

„Bodaj ste, chlapci," riekol zaso chvíli, „nikdy neprišli do takého pokušenia, v akom som ja bol. A keď prídete, chlapci, táže, nedajte sa diabln pod moc, ako dal som sa ja, vtedy, keď som tomuto, čo ho nosím na chrbte, odobral život. Už vám len poviem, ako som ai tém pánom pred súdom povedal, tak ako bolo. Vidí Pán Bôh nad námi, že nemal som úmysel' zabiť toho človeka, ale ako je, tak je hriech sa stal a odplata za hriech byť musí." —

„Tak počúvajte, chlapci, a dobre si merkujte na moje slová, ako to bolo. Bolo už po Michale, pastva už bola otvorená, lúky sú v taký čas, ako viete, už svobodné i celý chotár len pre pastvu. Pásol som ja vtedy na By-«trianskom spoločné ovce a zahnal som si tie moje ovčatá na jednu lúku a díval som sa, ako si hryzkaju tú trávičku. Mohlo byť tak cez poludnia, keď tu príde gazda tej lúky a osopí sa na mňa:

„čo ty tu chceš na tej mojej ,háj-nici'?"

„A čo," rečiem ja, „gazda, hneváte sa, veď je lúka už svobodná. Viete, že je už po Michale."

„Svobodná, nesvobodná, čo tebe do toho, ty tu nemáš práva pásť ovce, aby si vedel."

„Ej, nemám, ako by som nemal. Veď sú to ovce nie moje, ale gazdovské, spoločné, aj vaše sú medzi nimi, a mne ovce pásť svobodno po celom poli," bránil, som sa ja.

„Hybaj mi z tej lúky, počuješ?" rozkrikol sa gazda nazlostený.

„Požujem, počujem, ale nič nedbám," odpovedal som ja, akoby s posmechu. Vo mne už začalo vrieť, darmo je: krv nie je voda. Ale dalej nepovedal som nič, len zapäl som valašku do zeme, oprel sa o ňu a díval som sa na gazdu, ako na dôkaz, že neidem z ta-dialto preč. r

„No, veď ja uvidím, či pohneš sa

-Z miesta, či nie?", kričal gazda napa-

jedený, nasršený a červený ako rako.

Ja neobzrel som sa ani na neho, čo

on to chce, len som stál ako dosial a nehol som sa z miesta.

A ono ti on šiel ku lieske a odrezal si lieskovicu, letorost vysoký a švihký, ako švihár na biči. A len príde ko mne a nezradky šibne ma tou liesko-vicou, len tak zahvízdalo povetrie a tá lieskovica opásala ma cez pás. Zabolelo ma, lebo nemal som opaska, že bolo teplo, i košielka bola krátká. — Zkypela krev vo mne, ale ja ani teraz nič, len čo obrátil som k nemu hlavu a riekol:

„A či tak? Čože ma biješ? Cože chceš: so mnou?"

Už som mu ani nedyojil, len tak, ako seberovnému.

„Veď ja vidím, či vypraceš sa z tej lúky, či nie?", volal on ako bez seba a znovu opásal ma tou lieskovi-cou, len tak zvrtela sa v povetrí a za-hvižďata, ako keď valach zahvízdne na prstoch

Zabolel ma život, zovrelo vo mne od zlosti a boľasti, a ja zvrtnúl sa k nemu, schytil som valašku, zatočil ponad hlavu a zvolal som:

„Ój, bysťu bohu, prabohu, nuž Si ty tak?!"

V tie časy on po tretí raz opásal ma — a ja, neviem, či „toť" ďas vstúpil do mňa, besne zahnal som sa po ňom tou mojou valaškou.... Ja, že len obuškom buchnem ho po hlave, a ono to padlo ostrím na tú jeho biednu hlavu. Naraz přeťal som mu ju a valaška moja zmočila sa do luďsky krvi. .. Hoj, chlapci, modlite sa Bohu, aby vás od podobného neštestia varoval a chránil.

Len vtedy videl som, čo sa stalo, keď zvalil sa gazda na zem. Krv tiekla, mu z hlavy, no ešte zavolal:

„No, veď si mi dal, veď mi už viac netreba!"

Ešte predsa vzchopil a vliekol sa ku tej studničke, čo tam konca tej lúky, z pod skaly vyviera.

Ja neviem, čo ma tiahlo za ním, či vztek a či ľútosť a či vary ešte chcel som ho tam dobiť, no, ako videl som ho tam pri tej studničke ležať — ako s napnutím ostatních sil smáča šatočku do vody a kladie si na hlava

— pohlo sa mi srdce — — On, chudák

domrel na tom mieste. A ja posháňal