Neubližuj nikomu.

Kaz, keď žali ľude zbožie, dze sa žala, ta sa žala veliká žaba-rapuchňačka (puchračka = ropucha). Už ju mal gazda kosákom (srpem) přeťat, lež v téj chvili zadržala mu dzievka polia (podle) něho pracujúca ruku hovora: „Já ju nedám přeťat." G-azda sa trocha nahneval a sca (chtěje) tň dzievku pozlobit, hovoril jej: „Veru, máš peknú prátelkyňu." Nech," odsekla dzievka, „keď siahne, pôjdem jej za kmotru." A sama sa pri tom smála, lebo špásom to len povedala. Medzi tým puchračka sama sa ztracila. — Onedúho, keď tá istá dzievka doma bola, prišla k néj zrazu krásna pani a sluhové za ňú nésli cukrové, utešené dorty. Dzievka velmi sa čudovala myslác si v duchu: „Ký parom tú paňu k nám vede a či neblúdzi?" Lež ta pani prívetivé k nej prehovorila: „Neľakaj sa, dzevečko, lebo ty si moju céru — tú rapuchňačku na poli — od srnrci zachránila Aj si jej slúbila, že jej za kmotru pôjdeš." Lež dzievka krúcila záporne hlavú: „Čo bych já žabe nésla na krst?- Veď (neboť) som já to len špásom povedala.'' Lebo mala strach, že by sa jéj niečo zlého mohlo prihodzit. No tá pani len ju daljej prosila: „Neboj sa a sľub svoj splň. Nezhyneš, domom sa zas vráciš, já ťa sama vyprovadzím." A keď neprestajno tak prosila aj bohatú odmenu sľubovala, dzievka precca svátočné šúchy si oblékla, prežehnala sa a s tú paňú išla. Jako tak išli, prišli k jennomu mostu. Pri tom moste siahla tá pani prútkem do vody, tá sa zrazu otvorila a ony šly obe po krásnej dlážce z jénnéj svetlice (světnice) do druhej. Každá vác a vác rozvoňávala než předešlá, jenna bola peknejšá než druhá, až tak prišli do svetlice dvanástej. Tam bola na krásnej, utešenej posceli ta istá — rapuchňačka, a keď jich zazrela, s takú radosťú na ne žmurkala a vítala jich: „Krrrk, krk, krk." Dzievka celá naľakaná len sa třásla. A tá pani zas k néj hovorila: „Prosím ťa, urob ju človekom, lebo je to moja céra do žaby zaklnutá. Ty si dobrá, ty si nevinná, ty ju môžeš vyslobodzit, keď ju dvanást razí pobozkáš.". Čo mala dzievka robit? Poručila sa na Pána Boha, a s malú chuťú, lež precca žabu bozkala. Keď tak dvanást razí urobila, žaba z kože chytro se vyťáhla a vrúcne jako švárna panna dievce ďakovala. Potom ju ešče dvanást dní u seba hoscila a keď ju domom vyprovodzila dvanást stovék jej darovala. Ta dzievka sa potom vydala (provdala) a dosúl (jak neumrela!) žije.

(Vyprávěčka mně pohádku tuto jako skutečnou, nedávno sběhlou událost vyprávěla a sama ve pravdivost děje toho pevně věří!)