Keď slovenské výšivky od viedenskej výstavy r. 1873 počnúc radra-dom na rozličných výstavách vzbudzovaly široký obdiv, Židia ihneď vrhli sa na ne, aby urobili z nich článok svojho obchodu. Začali oberať slovenský lud o starinu (výšivky a majoliku) a navádzať slovenské ženičky vyšívať pre ich obchody. Následkom toho antikvariáty a strižné obchody viedenské, peštianské, prešporské, ba i berlínské zahemžily sa slovenskými výšivkami, ktoré tam predávali pod menom aké kto chcel. Ja sám chtiac r. 1887 poznať vo Viedni nahromadené naše výšivky a majoliku, prekutával som všetky sklepy toho druhu. Akého mena a pôvodu výšivku len srdce moje si zažiadalo, takú mi s istou znaleckou ľahostajnosťou ihneď ochotne predložili. Prešporské kútne plachty, vyšité „na pomalovanie" (plným stehom), chlubily sa ako „Türkische Vorhänge"; tie samé, vyšívané křížkovým a vrkôčkovým stehom platily za „Altdeutsche Bettdecken"; trnavské, zlatom a striebrom vyšívané čepce zvaly sa „Arabische Kopfhauben"; zásterky piešťanské fungírovaly ako „Bulgarische Schürzen"; hornonitrianske „správy" z pôlok pochádzaly až hen z Persie, a žilinské vložky (ťahaná robota, Doppeldurchbruch) so svojimi vtákaini boly „eine mühsame chinesische Arbeit" atď. Keramika naša nosila niekde meno čínské, niekde italské. Keď som prejavil znalosť veci, vysloviac sa, že sú to všetko výrobky slovenských rúk, s nehanebným úsmevom priznávali sa všetci ku švindlu. Židia z Nitrianskej a Prešporskej stolice sbierali na vozoch staré výšivky z dediny na dedinu po Slovensku a vyvážali von. Ľudu dávali za ne stužky, šnúrky, šatky a pod., ale platili mu aj peniazmi; a to tiahli najradšej v čase, keď lud bol najviac utisnutý, na jar, alebo pred výročitými sviatkami. Trnavskí a piešťanskí Židia zariadili si doma celé veľké obchody na staré a nové výšivky, i celé kroje pre ľud, tak že bohatšia sedliacka dostala všetko hotové na seba kúpiť u Žida a nemusela sa sama trápiť. . . Ale aj intelligencia menovite aristokracia, obľúbiac si slovenské výšivky a kroj, stala sa výdatným podporovateľom týchto židovských obchodov. Následkom toho Židia zamestnávajú celé dediny, a ševkyne slovenské majú z toho dobrý zárobok, lebo ač Židia slabo ich honorujú, roboty je vždy dosť. Intelligentný kresťan sa nenašiel, ktorý by si bol zaviedol podobný obchod. Tu prišli sami sedliaci na dobrú myšlienku: miesto aby Židom svoju robotu dodávali, sami zadovážili jej priamy odbyt. Nakúpili si tedy plátna a bavlny, — ovšem u Žida, lebo kresťanského sklepu podobného u nich niet, — ženičky našily a chlapi pustili sa so svojím tovarom do sveta, Tak v Krakovanoch a v Piešťanoch (Piešťany) od 12. rokov týmto spôsobom ľud svoje výšivkárske umenie s dobrým prospechom využíva. Podujímaví Bzinčania zavčasu zbadali výnosnosť tohoto obchodu, a poneváč u nich ženy tak zručne nevyšívajú, pohli rozumom, šli do Piešťan k Židom, ktorí pre kúpeľných hostí vždy mávajú slovenských výšivek dosť na sklade, nakúpili si tam tovaru a hajde — tiež s ním do sveta. Ale chytrí Bzinčania predávajú zároveň aj svoj domáci článok. V celej hornej Nitre rodí sa totiž mnoho sliviek a každý väčší gazda páli z nich doma slivovicu; preto Bzinčania s výšivkami predávajú aj slivovicu, a míňa sa im dobre.