nehovor nikomu, že s' tu ból, ani to, čomu som ťa naučil, lebo jak povieš, tú ch vílu zemřeš." — Juhás poďakoval a išél domom. Doma sa s ním žena hrubé vadzila, dze toliký čas meškal? No juhás nescel jéj za živý svet pravdu réci a preto račšiej smutný odešél. Prišél k horám a tam zrazu očul hlas: „Kvá, kvá, kvá, ej očuješ, nevieš na čom stojíš." Juhás zdvihél hlavu a vidzel nad sebú tri vrany. Tá druhá mu povedala: Ďub, d'ub, hneď vyďubeš látku (hrnec) peněz, uo dobre si jich skovaj." A treťá na neho volala: „Kvá, kvá, idz si pre káru." Juhás celý nara-duvaný výskoky bežal domom pre káru a dobre urobil, lebo na tom Eiiesce, keré mu vrany poznačily, toliku silu peňazí vykopal, že by jich ináč nebol mohél domom donésci. Keď domom peňáze vézél, neprajná mu straka na neho kričala: „Ta, ta, ta, bude c' beda, počkaj, počkaj!" A dobre mala. Lebo čím juhás žene ty penáze ukázal, nebola uspokojená, lež na silu scela vedzet, dze jich tolko nabral, a ký parom mu o nich poradzi]? Juhás prosil ženu jak mohél najvác, aby takú odpoveď od neho nežádala, že praj by to bola jeho smrť. No žena tým vác na neho docierała, len aby jéj to povedal, až to juhása precca zunuvalo. Tak žene slúbil, že jéj své tajenstvo povie, len aby mu pro umrlčú truhlu kúpila .a šecko zaopatrila, čo je k peknej smrci potrebné. A tá mrcha žena (zlá) mu v tom po jeho vôli urobila. Juhás sa oholil, očiscií, nové šuchy si oblékél a ten ešče pred svú nastávajúcu smrťú se svými ovečkami rozlúčit sa išél. No ledva na dvor vkročil, očul kohúta spievať: „Šak si sprostý (hloupý)! Chyc čapor na ženu a vymlác ju!" Ščll až juhás zmúdrel. Vrácil sa do svetlice a hovoril žene: „Poviem c' už tú pravdu. No viem, že už zemrem a scem, abys po méj smrci porád za spasenie méj duše sa mollila. Preto ťa uvážem na stránek, abych bol istý, že moju volu splníš." Žena sa nechala uvázat, potom ale juhás chycil čapor a dotúl ženu mlácil, kým (dokud) sa mu nezaklála (nezaklela), že vác od neho tú „pravdu" vyzviedať nebude. Potom ju odvázal a ešče s ňú duhé roky ve ščascí a pokoji prežíval.

1. Prečo sa má dieťaťu zazdravkať, keď sa mu prvý raz kýchne? Ako náhle spatří malé dieťa svetlo Božie, kýchne sa mu. Tu hneď treba zavolať: „Pán Bôh ťa pozdrav!" Jestli sa to premešká, malý tvor prepadne diablovi, alebo schytia ho bosorky a podvrhnu miesto neho „priemen".

Išiel raz jeden „dobrý chlap", išiel cestou k jednej velkej dedine — kde mal kradnúť voly. A to tak bolo, že stavil sa so svojimi kama-