Chalupa v Sokolči.

povedal, »toto bude po laeinsky saricus. Už mám teda pilicus, la-ticus a saricus,« a to si ustavičné opakuval, aby ty šlová nepozabýval; lebo si umienil, že len tyto šlová bude hovoríf, aby Fudé mysleli, že sa v školách tol'ko laeinsky učíť mosel, až slovenský hovoríť zabudél.

Už sa honne stmiévalo, keď dochádzal domom, a právě preto nezbadal, že je vell'a6) samej cesty zbožná jáma otvorená, a že sa pon nohy nedzíval, spadél do nej až na dno. V smrtel'nych úzkosťácb skoro na celu svoju laeínčínu zabudél; ale sa spamatal a kričál, čo mu hrll'a stačilo, jenno pres druhé: »Pilicus, laticus, saricus a zjamynikam!« Na ien křik sa sběhli Tudó, a milého lacináka po rebríku z jámy vytáhli, a čo jak sa ho pýtali: chto je? čo je? a jako sa do jamy dostal? on na v«etky otázky Jen ty, chytro odriekané šlová hovořil: »Pilicus, laticus, saricus.« V tom dobebél ta aj lacinákov otec, a poznal svöjho syna, a rékel: »Nuž, a tys už ze škol doma? Užs sa vyučil?« Syn ale odpovedal: »Pilicus, laticus, saricus« — jakoby ani nerozuměl, ča sa ho oípc pytá. Otec sa tej synovej řečí zadzivil, a keď onneho iného slova vytáhnut' nemohél, zalomil rukámi a rékel žalostné: »No, věru som fa mal prečo do škol vystrájať, dzec'7) slovenskú reč cel'kom z hlavy vybili, a ten samej tej neščasnej lacinčinyc' do nej nabili!« Synovi dali doma dobru večeru, a potom si políhali spát. Ráno dovédel otec syna k Židovi, číby