majstrov, zo samých evanjelikov záleží. Toho času bol na Starej Turej ev. farárom Ondrej Žlebefc, narodený 1774. v Sučanoch, na kňažstvo vysvätený v Prahe r. 1796. Žlebek bol obratný veršovník český. Mám jeho vlastnoručne, pekne v správnej češtine písané verše príležitostné.

O mojom rodisku, Lubine, ktorá nedávno prebirmovali iirad-ne, veľmi nechutne na »Labonya«, píše Čaplovič v Šematisme: »Kolnici, a hrubého súkna tkáči, vyše 300. majstrov. Remeslo toto ročne vyše 2000. centov vlny spotrebuje, ktorú zo stolice Békés-skej (Čaba, Sarvaš, Birínčok) skupujú a na 32.—40. vozoch dovážajú. Chýbajúcu vlnu kupujú od Novomestkých Židov. Súkno, ktorého ročne 8—10. tisíc kusov utkajú, vyvážajú do Moravy a do Prešporskej a Nitranskej stolice«.

Prvý ev. farár Lubinsky r. 1784. povolaný, mal vo fare v jednej izbe na česanie, pradenie a tkanie vlny potrebné náradie, a tam osobne učil mládež súkennictvu, tak, že o málo rokov pozdéjčie, temer v každom dome robili halenové súkno biele, čo trvalo až do r. 1850-ho. Meno tohoto zaslúžilého farára je Buth. Ešte ja pamätám, že na valchovanie súkna bolo na Lubinskom potoku asi 10. valech. Jako chlapec som rád po tých valchách chodil, a prizeral som sa na valchové »hlavy«, jako dopadaly na kusy súkna, vo válove, vždy mokrom, uložené. Na valchu dozerajúci chlap, ani tam nezaháľa], ale buď prebieral na pažiti vlnu, alebo plietol hrubými ihlami hrubé »pančuchy«, krajom ornamentované, jaké nosievali v krpcoch. Aj pri čistení, a< silnou strunou roztrepávaní, a pri česaní vlny, som u susedov, keď mi to dovolili, pomáhaval. Teraz už dávno prestalo v Lubine súkenníctvo; a že krpce už nikto tam nenosí, ale čižmy, ani pančuchy viac nepletu, lebo do čižiem obúvajú onuce z hrubého plátna. Na pohreboch bývalo aj 30—40. ce-chovníkov s horiacimi fakľami; a tento obyčaj zachováva sa až dosiaľ. Keď sme chodievali v lete na rakov v noci, cechmíster nám vždy dal 2 kúsky odhorených fakiel, ktorými sme si po potoku svietili, a po dne potoka prechádzajúcich, čo väčších rakov, sme si vybierali. Žeby sa raci v noci chodili na tráva pásť, jako ovce: to som nikdy nevidel, ale na dne potoka, z dier povyliezavaných rakov, bývalo mnoho.

O ženách Kocháno v skej farnosti píše tento Šeinatism na str 43: »Sú dni, v ktorých ženy, ináče veľmi pracovité, z jakejsi povery nepradú«. Znám, že v Trenčiansku ženy v sobotu večer nekradu; ale v Lubine, dobre sa pamätám, že v sobotu vo fare pria-davaly ženy konope; v ostatné dni priadly doma vlnu.

Pri Bekové čítame na str. 44: »Farár Pavel Hurban od V. 1805. tu slúži. Je ustanovený Slávnou Stolicou jako štepár osý-pek«. Bol to otec Dra J. Mil. Hurbana, a dedo Svetozára Hur-bana-Vajanského. Za onoho času málo bolo lekárov, preto štepenie