osýpek stoličné vrchnosti svěřovaly, kde tu kňazom, lebo dedinským »rechtorom« (kantor — učiteľom); taký »rechtor« Bzinský, Karol Kiezner starší, dedo slov. spisovateľa, Ľud. Bieznerä, aj mne r. 1837. zaštepil osýpky, až kdesi na lopatkách.

O Kálniei, filiálke Beckovskej, píše Šematism: »Medzi obyčajemi Kálníčanov a daktorých okolitých dedín, zashíži pre zriedkavosť svoju spomenutia: že v nedeľu kvetnú pred poľudnim mládenci a panny, kus dreva do ženského rúcha obliekajú, a keď ho slávnostne vyslečii z rúcha, hodia ho do vody, a potom sa s veselým spevom víťazoslávne domov navracajú; čo keď sa stane, bývajú obecným richtárom uhostení. Túto figúru menujú »Morena«, t. j. jakoby Smrť a mor. prinášala. Toto ale konať nikdy nezanedbávajú, ináče žeby mor a nákazlivé nemoci, a pád dobytka v tom roku panovaly. Aj jaro vítavajii večer pred Jurom, spievajúc: »Hoja Ďunďa hoja« etc. Podobne mládež aj leto víta večer pred Jánom Krstiteľom, na poli kladením ohňa a preskakovaním ho«. Pamätám sa, že v Loibine, v nedeľu kvetnú po nesporných službách Božích, slame.uný došek, do ženských šiat oblečený, jako Morenu, na žrď napihnutú, do blízkeho potočka »v Turništi«, pod spevom vynášali a tam do hlbočiny zahodili, a zase veselo spievajúc do dediny sa vrátili. Význam tohoto obradu nemôže byť iný, jako že keď je Smrť zatopená, tedy mrtvá, mrtvá zima pominula, a nastal nový život so všecko obživujúeim jarom. Aspoň v Lubine som nepočul, žeby zatopenie Moreny, malo ľudí a dobytok chrániť pred záhubnými, nákazlivými chorobami.

Pri cirkvi H o r n o-O z o r o v s k e j je poznámka (str. 48): »V tejto cirkvi nedávno zomrelý kazateľ Ján Fušek, vynikal v lekárstve, a jak svojich farníkov, tak aj iných šťastlivo liečil. Jeho nástupca Simko, opustiv faru, odobral sa do Viedne k dosaženiu doktorátu lekárstva«. Tento posledný bol potom lekárom v Slezsku.

Slovenské Pravno. Na str. 59. stojí zajímavá poznámka: »Spomenutia zasluhuje obrad dievčenský v Slovenskom Právne panující. Totiž to, že v mesiaci júni na večernom zmrkaní prede dňom Jána, všetky tunajšie dievčatá, vychádzajú na strmý vrch Bohušovu, opatrené fakľami a slamou, ktoré zapáliac. po celom vrchu sa rozbehajú, tancujú, spievajú, a cez veľkú čiastku noci hry provodzujú. Že tento zvyk na počesť jednej bohyne od pohanských niekdy Slov.-Pravňanských žien pochádzajúci, až do terajšej kresťanskej doby sa dochoval, zdá sa byť vieropodobné, čo sa, zdá dokazovať aj meno vrchu »Bohušova«, jakoby »vrch bohyni posvätený«; tak, jako aj slovo »Vajanuo«, ktorým sa tento obrad nazýva, a konečne pesnička, ktorú pri tej príležitosti spievať zvykly: »Vajanuo, Vajanuo, zobiídzaj včas ráno — V čas ráno, rá-nečko, keď vynde slnečko.« — Caplovič dokladá: »Slovo sa zdá byí složeno z Vah Juno!« (?)