než za kněžnu, náměstkyni Libuše a za syú milostivú paní. Ó veleslavná kněžno, kdo by tebe nemiloval, tobě neslúžil, vida tě v takovém důstojenství?

Ty jsi hodna, aby tobě netoliko muži anleb my, ale i hvězdy poddány byly a na věky slúžily.

Libuši. Ó veleslavná kněžno, kdo by tebe nemiloval, ten by smrti zasluhoval.

Velikomocná kněžno, ty jsi hodna nyní, abychom všechny tobě sloužily, vždyť se i mužové třesou a klaní, i hvězdy nebeské musí tobě být poddány.

Na ostatné fašiangy (masopust) na Slovensku teší sa kde kto: dievčence, mládenci, ženáči, starší, chlapi, gazdiny i cigáň; prečo by sa netešila aj školská mládež1?

Oslavy tie bývaly o mnoho bujnejšie ako dnes, takže už x. 1644 a potom r. 1677 uznala vrchnost Liptovskej stolice za potrebné zakázsA v týchto dňoch pod pokutou tanec a bursy. Obidva zákazy neboly ale asi mnoho platné, čo potvrdzuje nové nariadenie, vydané tou istou vrchnosťou r. 1708, ktorým zakazujú sa bursjr, hudby, tance a hody v ostatných dňoch fašiangových; na miesto toho ukládá sa »držať pobožnosť, striezlivosť, pôsty a modlitby k ukroteniu hnevu Božieho«. Doby panskej zvole i nadutých drábov pominuly, nadešly lepšie časy a s nimi dostavilo sa i obvyklé zadržavenie starých zvykov.

Už týždeň pred zakľúčením fašiangu schádzajii sa dedinskí šuhaji a shovárajú sa, kto pôjde fašingovať, kde všade zaspievajú a pod. Že pri takejto príležitosti často sa vybíjajú aj dávne hnevy a osobné zášti, je samozrejmé. Mládenca, ktorý v dedine požíva zlého chýru (pověsti) alebo u väčšiny mládeže je neobľúbený, nepripustia nikdy »do party«.-

Vlastná bursa začína sa už v ostatnú nedeľu a sice po skončených nesporných službách Božích. Vtedy schádzajú sa do krčmy jeden šuhaj za druhým, každý má čižmy vyleštené ani zrkadlo, klobúk »podperený«« riadnou »voňaôkou«, mnohí tiež »vycifrovaný kosierkom«.*) Za nimi prikrádajú sa aj dievčence vo sviatočných fertuchách, na oko ostýchavé, a za nedlho sú tu aj staršie ženičky a obsadia lavice okolo stien.