jablone, da potoka; vo Vajanský večer vyvesujú vence na strom v ohni postavený, alebo hádžu vence do vajanského ohňa. Podobne to robia i devy maloraské a poľské. Pri zakončenej žatve vijú vence žatevné z obilných klasov a poľného kvieťa.

Slovenské devy vijú venčeky na ozdobu svojej panenskej hlavy z kvetín prírodných, 'menovite: z rozmarínu, z myrty, a zimozelenu (barvienku, brnisteku), z ktorých venčeky bývajú riadne venčeky sobášne; ale vijú venčeky aj.: fijalkové, brlienové (brhlienové), z červených růží, z bieleho cíperia, zo zelenej ruty, jabloňové a pod. Ale kupujií si aj hotové vence V krámech vkú-penské, krámské) z kvetov umelých, které nazývajú sa: le-fačkový limbačkový (libačkový), trblietavý (terpieťkový, v Obi-šoveiach), bolingový a ragacový. (Oba posledné z maďarčiny knísavý, trblietavý, blýskavý), striebrený (postriebrený), zlátený. Poverecné ia ča/rovaoie vence vijú z čaro vacích kvetov a zelín.

Venčeky pripínajú si devy okolo temena hlavy, poťažne hore na partu. Ovšem dnes ozdoba táto je nie každodenná, ale len sviatočná a slávnostná do kostola a na svadbu pre mladuchu a jej družice a na pohrabe pre družice. Avšak kedysi devy nosily vence na hlavách stále i do roboty, o čom svedčia i starobylé piesne ľudové:

Piesne ľudové: »Vila 'vienok jabloňový, zelený rozmajrí-nový, aj z ciperia bielehp čakajúc na milého.

uvilo dievča venečok z tej krutej maty srdečok, zavalilo ho pod stoly svojmu otcovi pod nohy. »Chytaj, apečko, venečok z tej krutej maty srdečdk!« »A ja ho chytať nebudem, lebo od žiaľu nemôžem.«

»Na panskej roli or ú mládenci, poháňajú im dievky pod venci.« (Závada v Trenčianskej.)

Dievka zo Ždiaru vo Spiši pri svojej poľnej práci bojí sa o svoj vienok, že jej ho zimná rosa spáli: »Zahodri slonečko za las kalinové, zimná rosa padá na moj vionek nove.«

»Juhaše, Judaše, dže šče ovce pašli? Stracilav vioneček, ci šče gô nenašli? Našli mi gro, našli, ale je ne cale, šteri rovňa-tečky z nego velečale.« (Ždiar.)

V tých časoch aby ani zore -nezasvietily na devu bez venca, ako to o tom doposiaľ spievajú devy v Drieňovom v Trenčianskej: >.Zore moje, zore nesvitajte hore, kým si ja položím ten môj vienok hore!«

Ľudové piesne podávajú nám veľa materiálu o zvykoch zdobenia sa diev vencami a ich rozličné citové nálady i rozumové názory. Z nich poznáváme, že veniec je odznakom len de