vojnýeh (dospelých, na vydaj súcich už dievok). Preto každé dorastajúce, ale ešte nedospelé dievčatko už veľmi netrpezlivé túži po tom, aby už i .ono čímskorej smelo si postaviť na svoju hlávku panenský venček. I spieva si q tom v Trenčianskej: >-Rosena, Rosena, (meno kravy) na rosené zvonec, kedyže mne dajú libačkový věnec?«

Ako vysoko vážena a ctená je čistota panenská pri devách u ľudu, vysvitá, z veršov ju ospevujúcich; tak v Jaseňovej v Orave: »Poctivá panenka v zelenom venci, môže sa přirovnat na nebi sinci!«

Podobne spievajú i v ¦Bratislavskej župe: »Poctivá, panenka v zeleném věnečku môže sa prirovnať na nebi slnéčku.« — »Chudobná děvečka ništ inšého nemá, len panenský věnec, který si zachová. Který si zachová, na hlavu uváže, ked pôjde pred oltář, tam ho preukáže.« — »Jaká to pekná vec, ked dzievka panenka, že še nepožbudze zeleného venka«. — »Však je to pekná ýpfí: s panenku mládenec, keď si zachovajú svoj zelený věnec.;;

Milý sa teší, keď si postretne svoju milú pod vienkom zeleným, 'ako na pr. v Tuchyni v Trenčianskej: »Keď som išiol pod hájiček, pod hájiček zelený, postretol som svoju milú pod vienkom zeleným.«

Dievčence veľmi pečujú o to, aby sa im z vence nič neztratilo. Niektorá deva opustí aj svojho milého, jestli on zavinil, že sa jej v tanci ztratila z vienka čo len jedna byla, lebo to je zlá predzvesť, preto ho popredku napomína: »Jak by mi vypadla len jedna hranôčka, potom viac nebudem tvoja írajerôčka!«

Kedysi bolo vo zvyku, že mládenci na svadobných hodoch, ale často aj len pri studni: vodou pripíjali na veniec zelený dievčinám, ako o tom hovorí sa aj v piesni: »V tom volacom dvore dobrá voda, Bože! Nie každý šuhajko napiť sa jej môže. Volací šuhajko . . . ten z nej píjať môže. Pripíjal dievčine na zelený venec šuhaj černooký, švárny mládenec: »Pán Boh ti daj zdravia, abys bola moja!« »Pán Boh daj, šuhajko, aby pravda bola!« — »Ten Janík, mládenec, nabrán si za džbánek: pripijau Zuzičce za zelený vienok.«

Dievča majúce pytača, tak si v Bratislavskej spieva: »Mój zelený venček na bilo prekvitá: volací šuhajko ode mna ho pýta.«

V Lopašove v Nitrianskej odkazuje svojho pytača na -mamičku »Zelený mi venček na hleve prekvitá: volací šuhajko oda mna ho pýta. Nepýtaj, šuhajko,, ode mna od samej, ale si ho pýtaj od mamičky mojej.« — »Jej zelený venček na.hlave prekvitá: ledajaký šuhaj dolu jej ho pýta.« — »Môj zelený ven-