botą«, ktorou sa sporadicky strefáváme od Nových Zámkov až po hranice senického okresu a ktorá v najosobitnejšom podaní zapustila korene v okolí Hlohovca, najmä v obciach Trakovice, Žlkovce a Malženice. Aplikácia všetkých druhov je nie známa na Slovensku a k nemu priľahlých krajoch. Najmä prekrásne sú aplikácie z kože na kožúškoch v župe Zvolenskej alebo na halenách okolo Tisovca a. Rimavskej; Kokavy, Dobšinej a na Gemerskom Pohroní. Ide tu len o šikovné použitie nových materiálov, ktoré daly vznik novému celku, nesporne značného umeleckého účinku. Došlo k nim, podľa mojej mienky takto: V týchto krajoch, nakoľko môžeme jednotlivé nánosy na výšivkách sledovať, bol nasledujúci vývin: na konopnom plátne vyšívalo sa stehom krížikovým, a to pradzami domácimi, pozdejšie kupovanými vo farbách bielych a červených. Z tejto techniky vyplýva i geometrický ornament, ktorý sa časom premieňal na ornament vinutý. Vyšívaný je zase červeno farbenými niťami, alebo pomarančovou, citrónovou a čiernou vlnou, ktoré sa navzájom doplňujú. Z tohoto dosažitelného materiálu prešlo sa k čiernemu hodvábu, ktorý sa kombinuje so zlatými alebo striebornými niťami. Bohaté sedliacky vyšívajú často len zlatom alebo striebrom. Naikoľko takýto materiál bol drahý, vyšívalo sa len po jednej strane tak, že z tvrdej lepenky po-vystrihované motívy obšívaly sa len po vrchu. V tomto podkladaní je zrejmý základ k aplikácii bielej. Periodu zlatého a strieborného vyšívania, čo sa týka techniky i rýdzosti ornamentu, pokladám pre kraj v okolí Trnavy za vrcholnú. Po nej, vyšívanie začína byť jemnejšie, čo vyplýva z jemnejšieho fabrického materiálu, ktorým je. hodváb, ktorým sa vyšíva na jemnom plátne, je však menej osobitý. Farba vyšívacieho hodvábu je citrónová alebo zlatožltá, niektoré motívy vyšívajú sa zlatom alebo striebrom. V tomto vyšívaní vyvíja sa ornament, v ktorom sa vedľa »mrežiek«, prijatých zo staršej periody, uplatňujú obšívané dierky. Proces zjemňovania výšivky od geometrického ornamentu na konopnom plátne ukončuje sa bielym vyšívaním na jemnom plátne alebo na tule, ktorým sú zdobenie čepce, rú-kavce, polky i mužské sviatočné košele. V periodě bieleho vyšívania k doterajším dierkam pristúpily pozdejšie ešte pavúôky, zvané »gatry«; zlatom alebo striebrom vyšívané motívky vyskytujú sa tiež. Obľuba tohoto jemného vyšívania rástla nielen ako veľká novinka medzi ľudom, ale i preto, že tieto jemné výšivky v teplom kraji boly hygienickejšie, lebo sa lud v nich tak nepáril, ako v ťažkých výšivkách vlnených alebo zlatých. Pri zlatom vyšívaní bolo treba podkladať motívy, vykrajovaním z tvrdej lepenky. Pretože tul je taký jemný materiál, že podložením možno dosiahnuť podobného účinku, ako vyšívaním,