Tráva zelená, vyše kolena šeljaké kvietky biela lalia. Bielá lalija modro prekvitá, už ma ten šuhajko od manky pýta. Daj ma, mamko, daj, len ma ne chovaj, čo ma toľko chováš vačču škodu máš. Sv. Jur ide leto nám nese, leto, leto i nám poctivým pannám a tym nepoctivým ešce kabanám.

Iná pieseň: Sadila som tulipán, to pre teba mladý pán, ne-sce mi roscit, nesce mi zejcit, poj leto nemeškaj, poj leto poj. Sadila som laliju, pred panenku Mariu, nesce mi roscit atď.

Až do konca svetovej vojny bolo zvykom na Kvetnú nedeľu vynášať Morenu. Dievky spravily si Morenu tak, že na palicu nasadily otiepku slamy, z handier upravily hlavu a krížom daly drúky. Obliekly ju do kroja a na hlavu nasadily čepiec. Takto upravenú nesú dievky so spevom po dedine. Chlapci po Morene hádžu blatom, a kamením. Pri nesení takto spievajú: Morena, Morena, za kohos' umrela, za modrovské dievky, za pekné panenky. Morena, Morena, kde na jarmek ideš ? do Nového Mesta, čo kupovať budeš? mládencom širáčky a dievčencom stužčičky. Morena! Rychtářova dcéra ukradla húsera, išla ho predávať mníchom do kláštera. Morena, Morena, za koho ťa dáme, za Jana Kováča, však ho dobre známe.

Morenou prijdú k rychtářovi, ktorý ich má prijať a Morenu kúpiť. Peniazmi sa dievky rozdelia. Morenu odnesú za dedinu, kde ju roztrhajú a hodia do vody. Každá chce hodiť ožeh do vody, lebo ten rok sa vydá.

Stalo sa v Modrovke, že v jednom roku nechcel rychtář Morenu prijať — kúpiť. Dievky ostaly zahanbené a na druhý rok ju už neniesly. V tom roku bolo mnoho pohrebov. Babky nahnaly však dievky, aby utopily »smrť«. Dievky poslúchly a v žatve vynášaly Morenu. Ľudia, jako hovoria, už toľko neumieralo.

Vo Veľkonočný pondelok skoro ráno chodia chlapci šibať a oblievať. Mládenci jedon dvaja i viacerí schytia sa a prikrádajú sa potichučko do komôrky, kde dievča spáva a keď pristihnú ju ešte spiacu, zodudia ju hrnčekom čerstvej vody, alebo ju šibú šibákom »korbáčom«. Korbáč sa pletie z 8 prútikov a 9 sa sviaže, na silnejšom konci je chlp. Pri šibáni vravia: