Od Považského Nového Mesta najbližšia železničná stanica hore Považím sú Bohuslavice, na pravom brehu samopašného Váhu, ktorý v čas velikého rozvodnenia svojimi kalnými vlnami obmýva aj steny domov, vedľa výbornej hradskej cesty v rade stojacích. Tu v Bohusla-viciach, len nedávno nešťastne pomaďarčených na „Bogoszló", ústi asi na dve zemepisné míle dlhá Bošácka dolina do Považia. Okolo r. 1712 dal kancellár gróf Erdôdy celý rad domkov svojich poddaných zrúcať a im na inom mieste nové nastavať, a kde kedysi rad domov stál, svoj nádherný kaštieľ postaviť a za kaštieľom velikú zahradu s pavilónmi, vodotryskom a vzácnymi cudzozemskými stromy, krovinami a kvetinami založiť. Na průčelí kaštieľa, pri samej bráne bola káplnka, bohato vystrojená drahým chrámovým náčiním a rúchami, a pod oltárom v skvostnej rakvi kosti Sv. Adeodáta, jako povesť hovorí, z Ríma s velikou pompou sem prenesené. Ešte r. 1857 stál celý ten kaštieľ. Vtedy bol tam úradníkom môj ujec Tejfölössy, jehož predkovia sa menovali „Smetana", ale koncom XVIII. storočia, neviem prečo, si meno pomaďarčili, bárs som môjho dobrého, statočného a tichého ujca nikdy-maďarsky hovoriť nepočul, a jeho meno nikto ináče nevyslovoval, jako „Téfeleší". Raz som aj so synom prešporského profesora Fuchsa, ktorý bol cez prázdniny u mojich rodičov v Lubine, bol v Bohuslaviciach, a že tam práve mali mnoho hosťov, ktorí aj na noc u ujca zostali, zpýtala sa nás tetka: či by sme sa nebáli v prázdnom kaštieli nocovať ? A keď sme povedali, že rádi pôjdeme do toho zakliateho kaštieľa na noc, doprevadil nás ta ujec a ubytoval nás v jednej velikej izbe na prízemí. Tu sme si náš byt najprv dôkladne poprezerali. Boly tam v kúte starobylé, ornamentované, biele, veliké kachle s jakousi mytologickou soškou vypuklou, dve vyrezávané postele, jakási nízka kasňa, pár stoličiek a jeden stolík, ktorý mal na ploche 64 šachových polí, a že vo fioku toho stolíku boly aj hodné, krásne vyrezávané všetky šachové figúry, dali sme sa do šachovania; ale že môj spolunocľažník bol sběhlejší v šachovaní, než ja, kopaničiar, temer vždy som ja prehrával partiu. Až keď sme sa už do syta nahrali, uložili sme sa do postelí a spali sme jako zarezaní až do bieleho rána. Stolík a kasňa boly vykladané rôznobarevnými doštičkami, drevenou mozaikou. Ostatné izby sme nevideli.

Posledná majiteľka Bohuslavíc z rodiny Erdödyovskej bola grófka Erdodyčka, švárna dcéra Alžbeta jednoho viedenského fiakra. Dosiaľ žije v Lubine povesť, že gróf Erdödy po viedenskej svadbe vydržiaval hlučnú svadobnú zábavu na Javorine. Ukazuje sa tam na južnom svahu lúky, hrebeň vrchu na viac sto jutár pokrývajúcej, skopaná veliká terasa, kde sa svadobní hostia zabávali, hodovali a tancovali, a kde v rokoch 60ych minulého storočia Slovač uhorská a moravská každoročne v auguste schádzať sa zvykla. Dakedy nás tam bývalo aj vyše 200. Chodieval som ta aj ja, nie zábave a tancu k vôli, lebo k tomu som sa nehodil, ale rastlinám k vôli, a vždy som si ztadiaľ doniesol mapu naplnenú javorin-skými vzácnymi rastlinami. Hovorí sa, že keď sa grófski hostia po sva-