dobnej zábave s Javoriny smerom k majeru rozchádzali, Erdôdy, shliad-nuc Predhradskú Skalu u päty Javoriny, riekol svojej švárnej Betke: „Tuto ti dám vystaviť Elisenburg!" Ale či nestihol sľub vyplniť, alebo naň zabudol, a miesto Elisenburgu trčí tam dosiaľ pustá skala bralového vápenca (Klippenkalk), miestami naplnená velikými zlomky amonitov a mušlí, podobných terajším „žabäcím korýtkam". Že ale na tomto mieste v predhistorickej dobe dajaká ohradená osada byť musela, to dokazujú tu v blízkosti skaly vyorávané črepy a meno kopaníc na západ od Predhradskej Skaly, „Záhradská" zvaných. Možno, že B. Tablic počul dajaké ľudové podanie o Lubinskom hrade, keď v jednej básni opisuje bujný život rytiera Lubinského, o ktorom hovorí:

Ale v tých dávnych časoch, keď na Hradiskách osady stály, nebolo nikde žiadnych rytierov, a tak ani pri Lubine slavného, zlatom a striebrom ozdobeného hradu. Čo tu tedy dobrý Tablic hovorí, je hrubý anachronism a licentia poetica.

Terajším majiteľom Bohuslavíc je baron Springer. Jak sa ujal toho statku, počalo sa s rúcaním kaštieľa; najprv bola zadná čiastka roz-rumená, potom nasledoval predný front, až nezostalo z neho nič len kaplnka. Vyše kaštieľa bol mlyn, ale aj z toho sú už len rumy. Pred kaštieľom bola ovocná zahrada s výbornými sortami ovocia, z ktorej si aj môj nebohý otec, jako pasionátny štepár, dával nosiť vrúble na štepenie; ale aj tá je už velice zanedbaná, a na stromoch ešte stojacích poznať, že sa o ne nikto nestará. Dva rybníčky v tej záhrade, kde ešte pred r. 1848 aj korytnačky boly, sú zamôlené a šachorom zarastené.

Zakiaľ bolo v móde, vedľa hradskej cesty vysádzať pyramidálně topole (Populus pyramidalis), mávalo panstvo topoľovú školku na mokřině tejto zahrady; teraz ani tej už neni, a dlhý rad majestátnych týchto topoľov vedľa hradskej cesty je už dávno zoťatý. Ľud tunajší menuje tieto topole „„tureckými vŕbami", a v Pezinku som ich počul menovať „olivami". Že je to strom dvojdomý jako konopa, a prúty do topoľových školiek len zo samčích stromov sa rezávaly, a keď vyrástly, vysádzaly, všade vidno len samčie stromy, a samičieho som nikdy nikde nevidel. Ktosi povedal, že kde vídať z ďaleká rad týchto pyramidálnych topoľov, tam je buď dajaký pánsky kaštielik, alebo pyšný sedliak. Na brehu Váhu boly rozsiahle vrbiny, v ktorých divo riastol často čierny ribiz (Ribes nigrům), z ktorého dakoľko krov som videl aj na blízkom močiari Stvrťanskom. Tento, jako ploštice zapáchajúci, ribiz menuje tu ľud „smrdlenky". Teraz sú vrbiny vyklčované a na role premenené, len že bývajú často záplave Váhu vystavené. Bohuslavický statok by sa výborne hodil na hospodársku školu, lebo má mnoho dobrých rolí a lúk, hneď pod rukou horu Turecko, Váh, po ktorom sa množstvo pltí plaví, dobré cesty a železničnú stanicu. Škoda poválaného kaštieľa, v ktorom by bolo bývalo na dostač učebných sieni a bytov pre profesorov a žiakov! O Turecku báji ľud, že ho Turci v šišakoch nanosili; ale