chválil, že tam vysial 6 meríc ovsa a dostal s tej role 5 meríc úrody, lebo ovsík bol tak nízky a riedky, že ho ani kosiť, ani žať nemohli, ale ho museli len po steble vytrhať. Dávnejšie muselo tam byť ale viac prsti, ktorú však behom storočí dážde posplachovaly. Na takej kamenitej pôde by dnes nikto ovocné stromy nevysádzal; kedysi ale bol tam ovocný sad.

Aj v blízkosti Haluzických zrúcanín vyorávajú sa starobylé črepy, uhlie a spálená hlina, a na samej Hájnici našiel som úlomok kremeňa, ktorý má podobu noža. Dedinka sama je teraz na inom mieste než bola pôvodne. Prostriedkom dediny tiahne sa hlboká výmoľa, ktorá pod kostolom v čírom dolomite so strmými srázy dosahuje hĺbky asi na 50 metrov. Táto výmoľa bola ešte počiatkom XVIII, storočia len potôčkom cez dedinku tečúcim, po jehož břehách stály rady domov. Že sa ale bezpochyby po dajakom veľkom prívale potok prehlboval a jeho brehy sa sošmikovaly, blízke domy boly ohrožené; musely byť postavené hodný kus ďalej v humnách a rad domov na východnej strane postavený bol na prieč smerom k Štvrtku. Na mieste domov a preddomových záhradiek sa pôda vždy viac trhá a šmíka k výmole. Každoročne tam povstávajú nové trhliny. Ľud hovorí, že ešte koncom XVIII, storočia bola výmoľa pri kostole tak nepatrná, že ju ľudia po jednoduchej lávke prechádzali. Musel to byť úchvatný pohľad na potôček dedinou pretekajúci, jako pri kostole s vysoká v kaskádach rútil sa do Považia. Teraz, že sú všetky kopce, kde ten potôček pramene má, holé a dávno lesov pozbavené, voda v lete v ňom sa tratí, len ledakde je malá ba-rinka pre husy. Ale vyše dediny je silný prameň výbornej vody, a Ha-luzičania zaslúžia chválu, že si od toho prameňa zariadili vodovod, aby nemuseli vodu v domácnosti potrebnú z ďaleká donášať. Darmo sa inochotárnici vysmievajú Haluzičanom, že cez hlboký járek po cmare sa prevážajú s jednej strany dediny na druhú; lebo sú to ľudia pilní, rozumní hospodári, triezvi a inteligentní. Radosť sa je podívať v lete na ich bohatými klasy sa vlniace pole; k tomu si pilno hľadia aj ovocinárstva a chovu dobytka. Spomenutia zasluhuje, že sa v tomto okolí všade na neúrodných vápenitých vrškoch, od viac než 20 rokov, často seje bolhoj (Anthyllis vulneraria). Predtým bolo po tých vrškoch mnoho neposiatych úhorov a prielohov, ktoré len mizernú pašu dávaly dobytku; teraz sa prieloh na jar poseje ovsom lebo jačmeňom, smiešaným so semenom bolhojovým, a keď dakedy ovos lebo jačmeň chatrnú úrodu dá, strnisko sa využije na pašu, a na druhý rok dá bolhoj obstojnú, a pri priaznivom počasí bohatú úrodu dobrej krme pre lichvu. Na jeseň sa boíhojišťo preore a žitom zaseje. Videl som koľkoráz na takej kamenitej dranici tak krásne žitá, že by sa za ne ani v Banáte hanbiť nemuseli. Vôbec odtedy, čo sa v tomto kraji udomácnil bolhoj, a zvlášť od zavedenia dobrých železných pluhov a upotrebovania aj umelých hnojív, o mnoho viac a lepšieho zrna sa tu dorába, než inokedy.

Zrúcaniny Haluzického kostola vyhlasované boly za stavbu husitskú ; ale dľa profesora Könyökiho (Ellbogen-a), ktorého som bol raz po Podhradských Hradiskách a po okolí Haluzického kostola povodil, stavaný bol tento, kostol bezpochyby na konci XII. alebo na samom počiatku XIII. storočia v románskom slohu. Že bol pozdejšie viac ráz