v oknách premieňaný, poznať dobre. Pôvodne sotva boly v ňom pavlače, ktoré až pozdejšie boly prirobené, a že kostolík beztak bol maličký, tými pavlačami bol ešte zaprataný. Za to si chválim Haluzičanov, že z tých rumov, ktoré ešte všetky stoja, ani jediného kameňa neod-vliekli. Kostol bol dokola obmurovaný s úzkymi okienkami, strelňami, v múroch. Nad vchodom bola väža, jejž klenutie nad bránou bolo vy-murované z porósneho vápenného tuffu, ale r. 1909-ho veliká čiastka väze svalila sa do hlbokej rokliny, tak že z múrov vazových už len málo vyše polovice stojí. Pár krokov na západ, za ohradou kostolnou, pozdejšie vystavená bola do poly murovaná a od poly doštenná, šin-deľom krytá zvonica, na nejž visely dva starobylé zvony. Vnútri v ohrade bol cinter, jehož kus východne od väze vždy viac sa rúca do rokliny, tak že s kraja vidno vyčnievať z hrobov ľudské kosti. Mnoho takých kosti vyviezlo sa na hradskú cestu, keď sa v rokline drobný dolomitový štrk za mnohé roky bral na tú cestu.*) Už tá okolnosť, že v Haluziciach bol tu na okolí prvý murovaný kostol, svedčí o starobylosti Haluzíc. Bošáca, ktorá má teraz viac než desaťkrát toľko obyvateľov než Halu-zice, musela byť za starodávna nepatrnou dedinkou. Bol síce aj v Bosáci drevený kostolík s kláštorom, o ktorom je ľudové podanie, že tam boli mnísi „bosáci", po nichž i dedina meno svoje „Bošáca" dostala. Kedy ale ten kláštor bol založený, o tom sa nič nevie. Ze ale ešte r. 1611 stál a aj kláštorský kostolík bol k bohoslužbe upotrebovaný, o tom máme spoľahlivé svedectvo vo visitačnom protokole prvého ev. superintendenta Eliáša Lányho a jeho nástupcov v biskupskom úrade, kde sa Haluzickému farárovi nakladá, v jakom poriadku má chodiť služby Božie vybavovať do toho Bošáckeho dreveného kostola. Ale kláštor i s kostolom už r. 1690 boly v rozvalinách. A podivno, ľudové podanie dnes ani len to nevie udať, na ktorom mieste ten kláštor stál; len toľko hovorí, že keď okolo r. 1730 terajší Bošácky kostol stavať sa strojili a stavebný materiál západne od Bošáce, kde stojí kríž, dovážať počali, všetko, čo cez deň navozili, „čosi", alebo dľa iných „Panna Mária" poodnášala na to miesto, kde terajší úhľadný a priestranný kostol stojí.

Na západnej strane Bošáckej doliny, od Bohuslavíc smerom k severu, tiahne sa vápencový hrebeň „Srňanský Háj", ktorý je ale práve tak holý jako Haluzická Hájnica. K severu spadajúci výbežok Srňan-ského Hája nosí meno „Hradisko", a poznať ešte teraz dobre, že to miesto bolo valom ohradené, a od juhu, kde bol vchod do ohrady, na prieč ťahaným hlbokým jarkom obkopané. Za starodávna, keď kol do kola bola hustá hora, toto malé Hradisko bolo veľmi príhodným útočišťom praobyvateľov jeho, lebo na východ, sever a západ vršek ten strmo spáda do doliny, len od juhu súvisí s hrebeňom Srňanského Hája; a tu bola práve Achillovská päta toho Hradiska, lebo s tej strany naj-snadnejšie sa mohol dostať nepriateľ doňho. Len to mi prichodí podivným, že ani v tom malom Hradisku, ani nikde na celom tom hrebeni nebolo žiadnych výdatných prameňov, a bez vody sa len nemohli jeho