spínadlo, ktoré je teraz v martinskom museu. Mal som aj na Hradiskách sberateľa, starého Martina Matejíka, ktorý po daždi, alebo keď sa na Hradiskách oralo, po výmoľách a brázdach sliedil a málokedy sa vrátil s prázdnýma rukama, a čo ponachádzal, to mi do papierkov za-obalené v nedeľu doniesol a si za to pár šestákov odniesol. Tento tichý, skromný starčok bol tu na okolí pod menom „Prscienkár" známy, lebo vedel vyrábať z medi prstene, jak jednoduché obrúčky, tak aj pe-čatné prstene i s vyrytým menom. Ale toto umenie už málo prevádzal, keď jakýchkoľvek prsteňov, i zlatým podobných, všade za pár krajciarov dostať. Mne ale na pamiatku dva také prstene spravil. S Hradísk mi doniesol prsteň bronzový s pentagramom (muri noha), ktorý ešte mám.

Ale aj na západnom svahu Hradísk, smerom k Lieskovskej doline sa nachádzajú bronzové predmety, ba keď čistili, mlynári vyše Lieskového potok, našli tam obrovský bronzový haklík, ktorý váži 1T25 kilogr. Dostal som ho za 1 zlatý a riekol som, že jak najdú k tomu haklíku patriacu babku, za tú dám 10 zl. Ale babky nenašli, a haklík som poslal do martinského musea.

Že taká veliká osada, jaká v predhistorickej dobe na Hradiskách založená bola a istotne za dlhé časy trvala, potrebovala aj mnoho vody, boly tam jak v ohrade samej, tak aj von z ohrady v bezprostrednej blízkosti výdatné pramene, ktoré ešte dnes yodu dávajú, ktoré za starodávna, „keď celé okolie hustý les pokrýval, boly istotne bohatšie na vodu. že ale títo praobyvatelia aj obilie na príhodných miestach sejá-vali, to dokazujú tu vyorávané bronzové srpy, sotva na piaď dlhé, ktorými bezpochyby len klasy zožínali. Úlomky žernova a kamene jedným koncom do„ okrúhla a'íebo aj do okola otlčené, ktoré archaeolog p. Kliment Cermák, ktorému som ich bol ukazoval, „drtidlami" menoval, mohly byť potřebované na mačkanie a šrotovanie zrna. Že za starodávna aj divá zverina, jakej v pralesoch mnoho sa preháňalo, pilno lovená bývala, to dokazujú tie mnohé úlomky kostí jeleních, srnčích, svinské zuby i črenové zuby koňské. Na kusoch vypálenej hliny vidno otisky prútov, z čoho sa dá zatvárať, že steny chalúp boly pletené z prútia a potom blatom vymazané, aby im cez prútie nefučalo.

Spomenutia zasluhuje ľudová povesť, že Hradiská boly obývané obry. Jedna obrovská panna zazrela v doline „na Sedliščách" oráča, prišla k nemu a sobrala ho jako hračku do zástery i s pluhom a volmi, a zaniesla si to do zámku. Povesti o obroch sú nielen po Slovensku, ale aj medzi inými narodami veľmi rozšírené; ale žeby pod „obry" všade sa mali rozumieť Avari, nezdá sa byť pravdepodobné. Tak, jako nemecké „Hünengräber" neukazujú na Hunov, ale musí mať oboje iný význam. O Podhradí ide povesť, že prvé domy boly na „Svedliščách" pod Marťákovou Skalou vystavené, čo môže byť aj pravda. Že tam ale každoročne na jar rozvodnenými potoky zaplavované boly, musela sa dedina o pár sto krokov niže, na bezpečnejšie miesto postaviť. Zajímavá je povesť, že keď vojvoda Stibor, pán hradu Beckovského, svojmu kastelánovi dedinu Podhradie daroval, vyprosil si tento od darcu tak veliký chotár, ktorýby volskou kožou mohol ohradiť; a keď mu to bolo povolené, rozrezal volskú kožu na tenké švihlíky, ktoré koncami poso-šíval, a tak obchádzal chotár, až ho i obšiel. Chotár podhradský je,