jako žĺtok vo vajci bieľkom, so všetkých strán chotárom bošáckym objatý. Ten kastelán beckovský, ktorý Podhradie darom dostal od vojvodu Stibora, menoval sa „Jacusius de Nozjlow" ; takto ho vidím napísaného v originálnom rukopise Jána Podhragyayho ináče Kozjtth, vicenotára stolice Trenčianskej, z roku 1648. Stiborovu darovaciu listinu z r. 1395 mal tento vicenotár v rukách, čo do soznamu v tom svojom rukopise uvedených listín takto zapísal: „Litterae Originales seu fassio-nales Stiborij de Stiboricz Vaivodae Transylvanici super collatione Possessionis Podhradgye, Jacusio de Nozjlow Castellano Arcis Bolon-doch, sub proprio et pendenti ejus Sigillo emanata in Anno Domini 1395." Tento soznam zemanských listín veľmi vypísanou, peknou rukou podpísal ten vicenotár takto: „Facta per me 'Johanne Podhradgyayi aliter Kozjtth VNotarium JCottus de Trenchin." Terajšia zemanská rodina Kozic-ovská sú bezprostrední potomci toho Jakuša Nozilova, ktorí sa pozdejšie aj „Podhradský", „Podhragyay" a „Kozie" lebo „Kozič" písali. Zemanské rodiny „Zameč" a „Dým" zakupiły sa pozdejšie v Podhradí. O týchto troch zemanských rodinách spískali tunajší sedliaci tú posmešnú povesť, že Stibor mal na Beckovskom hrade troch sluhov; jeden pásaval kozy a dostal meno Kozie, druhý zametával dvor a preto bol nazvaný Zamec, a ten tretí kúrieval kachle a preto dostal meno Dým. Tieto rodiny zemanské žijú tu dosiaľ. Do r. 1849-ho tvorili tunajší zemani osobitnú, od sedliackej oddelenú obec, mali svojho zeman-ského rychtára a obecný úrad; to prestalo, za to ale majú svoje zemanské hory, ktoré si šanujú. Pred rokom 1848 bývalo tu hlučno, zvláště v čas kortešačiek na vieišpánsky úrad, kde sa „páni bratia" z celej stolice sem na hostiny schádzali a spevu, tancu, jedeniu a pitiu — všetko zadarmo — nebolo konca. Ešte r. 1864 mi stará gazdina O-ská rozprávala, že najväčšie trápenie mávala, keď sa Vysolajskí zemani dohrnuli/ a pre tých, že o mäso nestáli, deň jak deň len samé makové slíže vyvárať musela, pričom tri služky ustavične len cesto miesiły, rozguľovaly, na slížky krájaly, vyváraly, mak tĺkly a osypały, a keď sluhovia hosťom prvé misy slizov na stoly doniesli, kto prvý z hosťov stačil misu plnú uchytiť, vysypal jej obsah do kapsy, aby z hostiny niečo zemančencom domov doniesol, a sluha musel do kuchyne bežať, aby mu prázdnu misu naplnily. Nikdy som sa nevedel oduševňovať za takéto kortešačské extravagancie, ba, kdekoľvek sa to aj pozdejšie pri vyslaneckých voľbách stávalo, sa mi to z celej duše ošklivilo, a ľutoval som zavedený ľud, ktorý sa na také kŕmenie dal použiť a tak svoju ľudskú hodnosť ponižovať. Listiny tunajších zemanov som poprezeral. Medzi nimi nachodia sa i pergamenové, a tieto, bárs im nerozumejú, s velikou pietou opatrujú. Zajímavý je aj chotárny list zo XVII. storočia. Meno chotárneho kopca „Svorádovec", honu „Borisov" a studánky „Zvardoňka" do dávno minulých časov poukazujú a užívajú sa dosiaľ.

Vráťme sa teraz na východný bok Bošáckej doliny, kde sme ju za Bohuslaviciami pri Haluziciach opustili. Na svahu, severne od Ha-luzíc, boly tiež vinohrady, z ktorých ale len hroby z viníc navyhadzo-vaného kamenia zostaly. Kráčajúc hrebeňom severne od týchto vino-hradísk, přijdeme ku kotline „Kujanovice", kde sa výborný dachšteinský vápenec na stavivo láme, a hon nad lomom menuje sa „Stráža", zka-