šáckej doliny ísť a tam tie vzácnosti hľadať, a dali ma požiadať, aby som im tie stanoviská opísal. Miesto opisu, ktorý by im beztak len slabou pomocou bol, načrtal som im len tak po pamäti mapku Bošáckej doliny, na ktorej som stanoviská najvzácnejších rastlín, jako i tú kyseľku s tuffom poznačil, dľa ktorej všetky tie rastliny nájsť môžu, a po p. Dr. Gáyerovi som im ju poslal.

Každému, kto by rastlinám k vôli dq tejto doliny prišiel, odporúčal by som, aby sa prepýtal na dolinku Jastrabské a na kopanicu Kočací Zámek. V Jastrabskom najde mnoho mečíka (Gladiolus imbri-catus) a pri potôčku veľké trsy Carex Davalliana a paniculata, Orchis maculata a Maianthemum bifolium. Na Kočacom Zámku na lúčke medzi kopaničnou chalupou a horou Ophioglossum vulgatum, Botrychium Lu-naria a B. matricariaefolium. V úzadí doliny, neďaleko hranice ústi od Kykule dolinka Mestečko. Musela tam v predhistorickej dobe dajaká menšia osada byť, lebo sa viac povestí na to miesto vzťahuje. Hovoria kopaničiari, že istý Poliak mal tu maštale a v Polome si chcel vystaviť zámek; ale uhorskí páni ho nadešli vrchmi a ztadiaľ ho sohnali. — Dve ženy braly na poludnie v Mestečku žíhlavu, jedna sa šmykla a spadla a zahrešila; v tom obe počuly, jakoby vo vzdialenosti 20—30 krokov vysypal plný koš stolového náradia („echcajchu"). —„Svorčík kresal na Mestečku v noci laty. Prišiel k nemu čierny, mních. Svorčík si odkrojil chleba, potrel ho cesnekom a ponúkol ním mnícha: „Budeš jesci?" „Chtoby to jedél," odpovedal hnevivo mních a odbehol „suchou dolinečkou". Na to se strhol veliký víchor. — Kopaničiari udávajú meno toho kopaničiara, ktorý videl cez poludnie na Mestečku bielu ženu, ktorá jedno po druhom vydávila 12 detí a to dvanáste s najväčšími ťažkosťami, a potom ich zase jedno po druhom pohltala. To vraj za pokutu, že „zarobila" v sebe 12 detí, aby sa nenarodily. Keď posledné dieťa prehltla, ztratila sa jako hmla, ale neublížila nikomu.

Ztadiaľto už neni ďaleko na Kykuľu, kde v drevorubačovej chalupe mal za čas školu Strýčko Ferdinand, dokiaľ nebol prinútený ztadiaľ odísť; a predsa pre tie deti bolo lepšie, v jednoduchej kopaničiarskej chalupe aspoň niečomu dobrému sa naučiť môcť, jako celkom bez vyučovania zostávať; lebo pre velikú vzdialenosť do Drietomskej školy chodiť nemôžu.

Jak velice zriastly Bošácke kopanice od 60 rokov, poznať z toho, že keď tam asi r. 1862 zariadená bola nutná škola evanjelická, potom aj katolícka, bolo v prvej škole 40 žiakov a v druhej 60; ale už r. 1909-ho bolo evanjelických žiakov do 90 a katolíckych vyše 120, a Zabudišovské kopanice posielaly evanj. žiakov do Podhradia a katolíckych žiakov do 30-tich vyučoval tam za Budišovou za viac zím syn podhradského Cigáňa Burián, nie dajaký túlavý a žebravý Cigáň, ale človek poriadny, ktorý chodieval v lete i so ženou na poľné práce do Mošoňskej stolice a tak sa statočne živil. i za Budišovou bola taká nutná škola predsa lepšia než žiadna škola, lebo v zime, v sňahu, poledovici lebo v pľúšti tie úbohé deti nemohly chodiť do ďalekej školy Bošáckej, ktorá stojí až na samom dolnom konci dediny, ináče by ich každú zimu bolo muselo zopár zmrznúť lebo ináče zahynúť.