udržal. Skoro uvidíme, jako terajšia svetová vojna vplývať bude na zdejší kroj.

Bošácké pole je niže dediny velmi dobré a úrodné, a dochováva sa tu výborné obilie, cukrová repa, mak, málo kukurice, mnoho ďateliny, zemiakov, hrach, fazol, šošovica, vika a kŕmna repa. Od tej doby, jak zavedené boly železné pluhy, a jako sa zdejší rolníci od pánskych arendátorov Moravanov, znamenitých hospodárov, lepšie svoje roličky obrábať priučili, umelé hnojivá upotrebúvať, vybraným semenom pole posievať, na planších, vrškovitých rolách bolhoj siať počali, aj pole vydáva o mnoho hojnejšiu a lepšiu úrodu, než na jakú boli navyknutí predtým. Ovocinárstvo v Bošáckej doline od dávna kvitne. Na sušenie slív, hrušiek a jablkových štiepek je tu mnoho sušiereň v humnách postavených, a v dobrom roku sa tisíce centov suchého ovocia vyveze po plťach a po železnici do Pešti. Že sa ale v novšom čase veľmi mnoho slív skupuje na slivovicu za tak značné ceny, jakých predtým nebývalo, mnohí si navaria len pre domácu potrebu lekváru a nasušia ovocia, ostatné ale predajú a nepotrebujú týždne ztráviť a drevo páliť v sušier-ňach. Ešte okolo r. 1862 nikto tu nemlátil obilia mláťačkami, ale len cepami, čo majetnejším hospodárom cez celú zimu trvalo, lebo nemlá-tievali v jednom ťahu, ale len chvíľami. Teraz na väčších majetkoch sa mláti parnými mláťačkami rýchlo, dobré a čisto; menší majitelia majú mláťačky gópľové, buď vodnou silou lebo koňmi hnané, alebo mláťačky s ručným pohonom. Vymlátené zrno są už málo kde veje lopatou, ale fukarom, t. j. strojom na viatie zrna. Čo sa predtým namordovali gazdovia rezaním sečky kosierom na sečkovej truhlici, keď mali viac kusov dobytka! Teraz na sečkovici, na pohon upravenej, za krátky čas a ľahko celé hromady sečky narežú. Ba, už je aj málo ľudí, ktorí by chceli lebo vedeli sečky narezať kosierom. I ja som až potom kúpil stroj na rezanie sečky, keď môj sečkár, práve keď sa strojil ke mne sečky narezať, dostal hrdlom krvotok a na mieste zomrel.

Ešte okolo r. 1860 bolo v Bošáci viac obchodníkov, ktorí po plťach dodávali do Pešti metly, kolárske drevo, hlinené nádoby, v jeseni jablká, hrušky. Po vypredaní tovaru popredali aj plte a vrátili sa domov. Dakedy ale dochádzali až po hranice Srbska. Ze ten obchod ale konávali s cudzím, na úžernícke interesy vypožičaným peniazom, nemali z toho valného užitku, než spíše na majetku upadali. Ešte od času môjho odchodu z Podhradia Bošáčania Bradáčovci statisíce metál dodávajú, brezových, krátkych a dlhých metál a majú v parných mlynoch a iných závodoch zabezpečený odbyt a dobre sa im darí. Je v Pešti aj malá kolonia Bošáčanov, ktorí sa živia, aspoň do r. 1910 sa živili, podomovým kupectvom a ktorísi jako robotníci v parných mlynoch. Ale aj do Ameriky vyslala Bošáca s okolím viac než 200 vysťahovalcov, z ktorých sa čiastka nikdy viac nevráti. Ešte pred 50 rokmi chodievali ktorísi Podhraďania a Bošačania s láhvicami Bošáckej borovičky až po Skalicu a Budapešť. V Bošáci si naplnil taký borovičkár hodnú drevenú láhvicu (verešďúr) borovičkou, ktorú cestou vypredal, a v najbližšej krčme si láhvicu naplnil a šiel ďalej, často až po Pešť; len že na tej predávanej borovičke nebolo nič bošáckeho, leda samá láhvica. Stávalo sa ale, že peštianska polícia takéhoto ambulantného