borovičkára prichytila, kde potom náležite chlp musel pustiť. Častejšie sa ale stávalo, že do krošny medzi „pantle" kvičal nakládli fľašky s borovičkou a spoľahlivým milovníkom tohoto nápoja predávali, jako mi to jeden taký borovičkár sám rozprával. Neni toho škoda, že takýto šalebnjŕ a znemravňujúci obchod už na dobro prestal. Na každý pád bolo to múdrejšie, oddať sa hospodárskym prácam na veľkostatkoch, než za problematickým výdelkom s láhvicou sa po krajine zarážať. Od 50. rokov je aj patrné zrostanie majetkové tunajšieho obyvateľstva a domácich žebrákov neni žiadnych. Cigáni obyčajno bývajú von z dedín v primitívnych búdach osadení a živia sa drobným kováčstvom, ženy žebrotou a potahováním všeličoho, čo sa na potraviny upotrebiť dá. Nebolo nikdy slýchať, žeby sa tunajší Cigáni boli dopustili vraždy, zbojstvá a iných ťažších zločinov, ač ich žije v Bošáci asi 60 hláv a výminečne nie von z dediny, ale práve na potočných, štrkovitých ostrovoch v prostred dediny majú svoje búdy a „svetlice" (svetlice, domčeky) vystavené, a mladí Cigáni chodievajú aj do robôt na majere. Asi r. 1900 sa spomínalo, že sa Cigáni musia von z dediny osadiť; ale uznali potom smerodajné kruhy, že v prostred dediny nie sú tak nebezpeční majetku občanov, jako keby sa celá kolonia osadila von z dediny. Dajte, reku, Cigáňom pokoj; jakživ som nepočul, žeby pre Cigáňa dakomu majetok boli predali; ukradne najviac kus železa, reťaz, vykope pár kopcov zemiakov, odvlečie si pár hlavičiek kapusty, v zime vám popáli kus plota; ale jeden vydarený úžerník, ktorý celé rodiny na mizinu privedie, storáz je horší, než všetci vaši Cigáni dohromady. A dali mi za pravdu a Cigáňov som videl r. 1915 v Bošáci vždy ešte na ich starom mieste.

K obrázku Bošáckej doliny by čosi podstatného chýbalo, keby sme sa nezmienili o tunajších Židoch, ktorí majú svoju synagogu práve v prostředku dediny pri obecnom dome, kdežto oba kresťanské kostoly, jak katolícky v Bošáci na samom dolnom konci von z dediny, a evanjelický v Podhradí na ostrove medzi Podhradím a Bošácou stoja. Rabína tu Židia nemajú, len šachtera (rezníka) a chlopkára, jakoby kostolníka. Každý piatok večer obieha tento chlopkár rýchlym krokom obidve strany dediny a dreveným kladivom každému Židovi trikrát silno zaklope na dvere a beží ďalej jakoby ho honili a nerečie pritom ani slova. Ale v sobotu, na šábes, bez kladiva obieha celú dedinu, a pred každým židovským bytom fufňavým hlasom zakričí, ani sa na dom nepodívajúc: „Indišýl!" (In die Schül). Nemajúc Židia zvonov, takým piatkovým chlopkaním a šábesovým vykřikováním, jakoby sezvá-ňaním, svolávajú sa k bohoslužobným shromaždeniam do synagogy. Mňa to vždy bavilo, keď som či v piatok, či v sobotu chlopkára po dedine behajúceho a svojím spôsobom sezváňajúceho pozorovať mohoL Myslím, že tento obyčaj pochádza ešte z tých dávnych časov, kde sa Židia pod tvrdým jarmom prenasledovania nachádzali; teraz ale, keď dominujúce postavenie v krajine zaujali, je to sklepávanie a v behu svolávanie do synagogy hotovým anachronismom a úplne zbytočné a nepotrebné, keď beztak každý Žid má hodinky a dobre mu je známe, v ktorú hodinu v piatok večer a v šábes predpoludním bohoslužby sa počínajú. Do blízkeho Podhradia ale chlopkár sezváňať nechodí. Ešte r. 1865 bolo