Jo

v Bošáci s kopaniciami do 60 židovských krčiem, teraz ich je už málo. Kolkoráz som videl, botanizujúc až blízko moravských hraníc, v krčme Žida Kocúra (tak ho ľud menoval) putnu s pálením postavenú, z ktorej si Vyškovania sami širokohrdlými fľaškami pálenku načierali a si veselo popíjali. Okolo tej putny motali sa nielen chlapi ale aj chlapci, a vlievali špiritus do seba, lebo že „čo sa za mladý naučíš, na starosť jakobys našiel." Že pri takomto šenkovaní pálenky pijáci Kocúra klamali, lebo nestačil každého kontrolovať, bolo prirodzené; z toho ale Kocúr nemal škody, lebo si to vedel rozličným spôsobom vynahradiť. Nikto nemal tak pekné a rujné kone v kopaniciach jako on. — Za pár rokov mal jeden prespolný Žid v Bošáci v prenájme „regál" (šenk liehovin), a len od neho aj menšie šenky a obyvatelia mohli a smeli liehoviny kupovať a z iných miest do dediny ich dodávať nesmeli. Tohoto „regálnika" vídaval som často v pondelok a piatok, keď sa v Novom Meste trhy odbývaly, plížiť sa poza moju maštal a záhradný plot, a nevedel som si to vysvetliť, čo tam lašuje, až mi ľudia povedali, že strežie na pod-hraďanov a kopaničiarov, či nenesú pálenku z Nového Mesta. Práve na také postriežky chodieval aj smerom k Bohuslaviciam a k Srniemu. Raz mu dvaja kopaničiari pekne prešli cez rozum. Jeden niesol láhvicu „kvitu", halenou na chrbte ukrytú, a druhý batoh potravín, tiež tak pokrytý. Regálnik na srňanskej ceste striehol. Keď ho ti chlapi z ďaleká zbadali, ostali stáť jakoby si čosi tajného hovorili, potom sa schopil ten s potravinami a rychlým krokom uháňal na Rolincovú, krížom cez role, a jakoby bojazlivé sa obzeral; regálnik za ním. Medzitým ten druhý s láhvicou kvitu pokojno kráčal cestou do Bošáce. Ten, ktorého regálnik honil, z Rolincovej utekal na Dahatné, kde si sadol a odpočíval, regálnik, sotva dechu popadajúc, v pätách za ním a priskočiac ke kopaničiarovi, dal sa mu do prezerania noše; ale čo hľadal, tam nenašiel a ešte dostal od kopaničiara hubovej polievky, jako sa mu opovážil batoh prehadzovať. Ale ten s láhvicou bol dávno už doma, a oba kamarádi mali z toho radosť, že sa im manéver podaril. Tohoto regálnika ani ostatní židovskí krčmári nemali rádi a tajne si dodávali lieh z N. Mesta. O pár rokov sa z Bošáce odstěhoval a na jeho mieste bol otvorený potravný spolok, ktorému sa dobre vodilo.

Raz som sa bol ustavil v jednom kráme, kde sa práve ľudia dráždili so Židom, že zle po slovensky hovorí; a že ma to bavilo, riekol som: „Múricko, jak oni pekne po slovensky povedia „pes", dám im zlatku!" Židáček sa usmial, zakolil palce do rukávových dier vesty a smelo povedal: „No — pches!" „To je" — reku — „po židovsky, a nie po slovensky." Na to sa môj židovský Mezzofanti vzpriamil a ešte hlasnejšie riekol: „No — pcheeés!" „To je" — reku — „ešte židov-skejšie než to prvé, a za to zlatku nedám." Bolo tam potom smiechu! A ešte za dlhý čas povolávala chasa pred tým krámom: „pcheeés!" zakiaľ sa na to nezabudlo.

Za pár rokov po mojom príchodu do Podhradia nebolo v Bošáci pošty, ale dva razy cez týždeň chodil jeden starý, chudobný, statočný Žid na novomestskú poštu a donášal nám noviny a listy, za čo dostával od adresátov od novín po jednom krajciari a od listov po dva kraj-ciare. A bol to posol veľmi spoľahlivý. Pozdejšie bola otvorená pošta