v Moravskom Lieskovém a Bošáca pripojená k tejto pošte. Keď ale tamější poštár Zid čosi pobabral s poštovými peniazmi, bol odohnaný, Bošáca ale pripojená bola k pošte melčickej, čo bolo pre nás o mnoho nepríhodnejšie, než zakiaľ sme patrili k pošte novomestskej. Ale aj mel-čický poštár bol Žid a tak manipuloval s peniazmi, že ho z poštárstva museli vyhodiť. Konečne bola v Bošáci otvorená pošta, ktorá je nielen úplne spoľahlivá a s velikou svedomitosťou vedená, ale je tam aj telegrafická stanica a v najnovších časoch aj stanica telefonická, tak že k pohodliu obyvateľstva už nič inšie nechybuje, jako elektrické osvetlenie a elektrická železnica od Bohuslavíc aspoň po pohraničný Lopeník. Zakiaľ bola Bošáca pridelená k poštám, či novomestskej lebo lieskovskej lebo melčickej, dosť som sa nachodil či v lete, či v zime s balíkmi rastlín na poštu, lebo som vtedy mnoho balíkov na korešpondentov a od nich zase balíky dostával na zámenu. To behanie ďaleko na poštu prestalo, jak náhle sme dostali poštu do Bošáce. Ja len obdivujem tamejšiu, veľmi svedomitú a dokonale spoľahlivú poštárku, že nielen poštu, ale aj telegraf a telefon sama stačí obslúžiť. Pošta je velikým dobrodiním pre obyvateľstvo, zvláště, keď je tak rozvetvená, že každá väčšia dedina má poštovú stanicu, nietak jako ešte r. 1850 od N. Mesta až po Trenčín a po Myjavu nebolo pošty. Pravda, vtedy sa aj málo listov písavalo, nietak jako teraz, kde sa spústa listov popíše.

Jako zriedkavá vzácnosť bol jeden Zid v Bošáci, ktorý si sám obstarával svoje rolíčky a živil sa nie úžerou, ale poctivou prácou; nezbohatol síce, ale ani nepadal iným na bremeno a žil v tichosti a pokoji i s rodinou z toho, čo sa mu na vlastných jeho roličkách urodilo. Iného Žida znal som vo Štvrtku, ktorý sa za mnohé roky živil namáhavou prácou vyvážania dolomitového štrku z Haluzického jarku na hradskú cestu. Najprv si musel čakanom lebo železným hákom so skalnej steny nadrobiť kamenia, toto do voza nahádzať a tak odviezť na cestu. Raz som kráčal popri Haluziekej „rokline na roľu do Štvrtku a stretol som pri vchodu do rokliny toho Žida s prázdnym vozom pre štrk. Jako tam hákom zrážal kamenie, prišiel k nemu istý Staňák zo Štvrtku, ktorý bol doniesol svojej žene šaty na pranie. Vidiac židáčka, jako sa namáha so zrážaním štrku, vychytil mu z ruky ťažký hák a riekol: „Ukáž sem; čo bys ty vedel!" Ale jako prvý raz celou silou zabodol hák do dolomitovej steny, svalila sa veliká skala na jeho hlavu, že mu ju celkom rozmliaždila a ho v okamžení zabila. Na zpiatočnej ceste od štvrťanskej role stretol som hromadu ľudí, sprevádzajúcich Židov vôz, na ktorom odvážali zabitého do jeho príbytku. Štvrťania len toľko riekli: „Bolo to Staňákovi súdené." O takom fątalisme spieva aj národná pieseň: „Zaspievalo vtáča na kosodrevine: Co komu súdenô, to ho, ver', neminie."

V Bošáci je 9 mlynov, ktorési valcové, v Podhradí 2 a v kopaniciach 2. Vyše Podhradia boly aj dve kruhové píly, v ktorých sa mnoho orechových furnýrov narezalo na viedenský trh. Keď silné orechové stromy zväčša už porezané boly a orechové drevo vysoko poskočilo v cene, obe furnýrny zhorely a viac vystavené neboly. Ač množstvo orechových stromov tieto furnýrny pokynožily, predsa je v Bošáckej Doline ešte mnoho orechových stromov a vždy sa ešte nové vysádzajú.