je jeden, a pri parných mláťačkách majú „mašinistov", ktorí sa aj do zámečníctva rozumejú. Košikárstva tu neni, ale košiny, väčšie — menšie koše, slamenice, ba aj predhistorickým baňatým nádobám podobné nádoby zo slamy upliesť tu vedia mnohí. Hlavnou a najbezpečnejšou výživou ľudu je tu hospodárstvo poľné. Bezzemkov je tu veľmi málo, a i tí, ktorí sú, vychádzajú na celé leto na poľné práce, najviac do mošoňskej stolice, kde sa nielen prechovajú, ale si aj toľko usporia, že po čas bavenia sa doma cez zimu nedostatku netrpia a poriadno sa zašatia. Arcikňažna Izabella videla jedno bošácke dievča, Kateřinu Hu-línkovú, v čistom, vyšívanom rúchu s hrabľami ísť do roboty, dala sa s ním do reči, vzala ho s poľa, platila mu denne i stravovala ho a dala si rozličné pásy vyšívať, a keď sa robotníci rozchádzali podjeseň domov, i doma si kázala dievčati vyšívať a dobre túto fajnovú prácu platila. Je to opravdová „acupictura" (maľba ihlou), čo toto dievča a mnohé iné v Bošáci vedia vyšívaním na plátno vyčarovať!

Náhodou sa mi dostalo do ruky číslo od 25. mája 1913 novín „Pesti Tükör", v ktorom je na str. 3. a 4. vzrušujúci článok: „Tren-csénvármegye mükincseit ellopták. Cseh ügynökök a telvidéken" (Tren-čianskostoličné umelecké poklady ukradli. Českí agenti na Horniakoch). Z tohoto článku prekladám, možno doslovne len nasledujúcu čiastku. Na str. 4. toto stojí: . . „Vo Veľkej Kubre (Csákfalván) a v Moravskom Lieskovom (Morvamogyoródon) chodili českí agenti po domoch. Od rychtára násilím vzali storočné listiny. V Drietome zriedkavé cenné archaeologické umelecké poklady posbierali, sedliakom bezcenné pletky (csecsebecsét) za ne dali výmenou . . . V Drietome na majetku Dra. Fridricha Striczl-a a barónky Margity Moser preorali pastvinu. Natrafili na 30 kusov bronzových a zlatých nálezov. Vyjma dvoch (kusov) všetky sa dostaly do Prahy. České museá sa hneď dozvedia o všetkých nálezoch a tieto po 20—40 halieroch poskupujú od sedliakov." Pod nadpisom : „Folásták a hradeki várat" (Překopali hrádecký zámek), doslovne takto referuje dopisovateľ týchto novín: „Bol v stolici jeden evanjelický kňaz menom Holubi; teraz je vo Zvolene. Známy panslávsky agitátor. Mnohokrát už mal opletačku s vrchnosťami (Sokszor meggyült már a baja a hatóságokkal). Tento bol miestnym poverenníkom pražského musea. Nedávno zjavil sa v Zemanskom Podhradí na historicky povestnom Hrádku, za dennú mzdu najal sedliakov, nimi dal prekopať zámek, poprevracal každé miesto pod nohami, úžasné množstvo starožitností tam našiel, tak mnoho, že z nich zvláštnu izbu zariadilo pražské museum. Taktiež nedávno sa tu zjavil jeden človek, hovoril, že z Brna prišiel, fabriku chce založiť, a medzi vyjednávaním na pamiatku si vypýtal od nevedomého slovenského rychtára toho zámku staré dokumenty a majetok obce tvoriacu stredovekú sbierku etnografických predmetov. Keď všetko odvliekol, prirodzene zo založenia fabriky nebolo nič." Jak dopisovateľ, tak aj redakcia týchto novín sú poľutovania hodní. Oni počuli čosi zvoniť o chýrnych Podhradských Hradiskách a tam nachádzaných starožitnostiach a fabuľujú o zámku, písaných dokumentoch a úžasnom množstve starožitných nálezov, jakými má byť jedna celá izba v pražskom museu naplnená! Ze mňa do Zvolena osadil, kde som jakživ nebol a Zvolena ani z ďaleká som nevidel; že som mal